#čerstvé ovocie_fm#dizajn#efemko#móda#odevný dizajn

Od spontánnej kresby k vlastnému prístupu k móde

Dátum: 02.05.2026

Autor: Martin Brix

Ivana pracuje s odevom spôsobom, ktorý nie je úplne samozrejmý. Nezačína strihom ani hotovou predstavou kolekcie, ale skôr materiálom, gestom a tým, čo jej dáva zmysel v danom momente. V jej tvorbe sa stretáva kresba, textil aj osobná pamäť, pričom každý projekt je skôr samostatným výstupom než súčasťou pevne definovaného systému. V rozhovore sa vracia k momentom, ktoré ju formovali – od prvých pochybností počas štúdia, cez experimentálnu diplomovú kolekciu až po aktuálny projekt 15:85, v ktorom si nastavuje vlastné tempo aj spôsob práce.

Ivana Janigová hovorí o sebe pomerne otvorene – nie ako o dizajnérke, ktorá mala od začiatku jasný plán, ale skôr ako o niekom, kto sa k odevu dostával postupne, cez pochybnosti, obchádzky a vlastné nastavenie voči tvorbe. „Volám sa Ivana Janigová a venujem sa momentálne prevažne odevu,“ hovorí na úvod, no vzápätí dodáva, že tento vzťah nie je úplne jednoznačný. „Stále uvažujem, že či to je úplne to, čomu sa chcem primárne venovať… baví ma práca v médiu textilu, ale odev má špecifiká, ktoré mi niekedy úplne nevyhovujú.“   Táto ambivalencia nie je slabinou, ale skôr kľúčom k pochopeniu jej prístupu – odev pre ňu nie je samozrejmá disciplína, ale priestor, ktorý si musí neustále nanovo vyjednávať. Jej vzťah k tvorbe sa pritom začína oveľa skôr, než prichádza samotný odev. „Ja som od malička stále kreslila… keď som niečo chytila do ruky, tak som s tým hneď začala kresliť,“ spomína. Práve kresba, spontánne gesto a okamžitý výsledok sú pre ňu prirodzeným jazykom, ku ktorému sa bude neskôr opakovane vracať. Detstvo má silne prepojené aj s prostredím, ktoré ju formovalo možno viac, než si dlho uvedomovala – čas strávený u babky na kopaniciach, v izolovanejšom prostredí bez podnetov digitálneho sveta. K tomuto obdobiu sa vracia aj vo svojej neskoršej tvorbe, keď si spätne uvedomuje, že mnohé vizuálne a materiálové rozhodnutia majú korene práve tam. „Uvedomila som si, že hrozne veľa vecí vychádza z toho obdobia… farebnosti, materiály, kvety zo záhrady, objekty v stodole,“ opisuje.

K rozhodnutiu venovať sa móde ju paradoxne neprivedie systematická príprava, ale skôr silný impulz. V tínedžerskom veku objaví tvorbu Alexandra McQueena, ktorá ju zásadne zasiahne. Fascinuje ju predstava odevu ako výrazu, ako niečoho, čo presahuje bežné nosenie. Tento moment však prichádza skôr ako intuitívne nadšenie než realistické pochopenie profesie. „Môj 13-ročný mozog si neuvedomoval, čo je za tým,“priznáva, no práve táto skúsenosť ju nasmeruje na strednú umeleckú školu v Trenčíne, kde začína študovať odevný dizajn. Stredná škola pre ňu znamená prvý kontakt s realitou odevu – nie ako idey, ale ako remesla. A práve tu prichádza prvé zásadné napätie, ktoré sa neskôr stane jednou z hlavných tém jej tvorby. Škola je výrazne technicky orientovaná, zameraná na konštrukciu, strihy a precízne zvládnutie remesla. „Bol to úplný opak spontánneho kreatívneho výstupu, ktorý som mala rada,“ hovorí. Na jednej strane získava pevné základy, ktoré neskôr sama hodnotí ako veľmi dôležité, na druhej strane sa dostáva do konfliktu so svojím prirodzeným spôsobom tvorby – rýchlym, intuitívnym, založeným na geste a okamžitej reakcii. Tento vnútorný rozpor ju sprevádza aj pri rozhodovaní o ďalšom štúdiu. Po strednej škole si nie je istá, či chce v odeve pokračovať. Zvažuje maľbu, grafiku, dokonca aj pauzu od štúdia. Nakoniec nachádza kompromis v textilnej tvorbe na VŠVU, ktorá jej sľubuje väčšiu voľnosť a otvorenejší prístup k materiálu. Prvé roky však nie sú jednoduché. „Tú voľnosť, ktorú mi to ponúkalo, som paradoxne nevedela uchopiť… bolo to také trápenie,“ priznáva.  

Zlom prichádza až postupne – cez odstup, pochybnosti a rozhodnutie na chvíľu z tvorby úplne vystúpiť. Po prerušení štúdia a období práce mimo kreatívneho prostredia sa k tvorbe vracia s novou perspektívou. „Mozog dostal oddych a potom prišla znovu motivácia,“ opisuje moment, ktorý ju definitívne vracia späť. Keď sa následne vracia na VŠVU, tentoraz už do ateliéru odevného dizajnu, robí to vedomejšie – s vedomím vlastných limitov aj toho, čo od tvorby očakáva. Práve tu sa začína formovať jej autorský prístup. Nie ako lineárny vývoj smerom k „módnej návrhárke“, ale ako hľadanie rovnováhy medzi materiálom, telom a vlastnou potrebou tvoriť inak. Už v bakalárskej práci Antinomy otvorene pomenúva konflikt medzi kresbou a konštrukciou odevu, medzi spontánnosťou a technickosťou. „Snažila som sa kombinovať klasické postupy s vlastnými autorskými, aby som dosiahla rýchlosť a spontánnosť,“ vysvetľuje. Ivanine začiatky tak nie sú príbehom o jednoznačnej ceste k móde a vlastnému jazyku, ale skôr o postupnom uvedomovaní si vlastného nastavenia. Odev sa v jej prípade nestáva cieľom, ale médiom – priestorom, v ktorom sa stretáva kresba, textil, telo a osobná skúsenosť. A práve toto napätie medzi tým, čo ju prirodzene priťahuje, a tým, čo si odev vyžaduje, sa stáva základom jej ďalšej tvorby.

Hľadanie jazyka: medzi kresbou, materiálom a odevom

Ak sa prvá fáza jej cesty niesla v znamení hľadania, tá ďalšia je skôr o pomenovávaní toho, čo vlastne hľadá. Ivana si postupne začína uvedomovať, že jej vzťah k odevu nikdy nebude úplne klasický – nebude vychádzať zo strihu, konštrukcie ani zo systematického budovania kolekcie, ale skôr z potreby nájsť spôsob, ako do odevu dostať spontánnosť, ktorú pozná z kresby. Sama to pomenúva pomerne presne: „Nie som úplne ten dizajnér, ktorý sa vyžíva v strihoch a technických veciach… myslím, že to je niečo, čo sa ťahá celou mojou tvorbou.“ Tento moment sa naplno rozvíja počas štúdia na VŠVU, kde má síce veľkú slobodu, no zároveň je nútená si túto slobodu sama uchopiť. Zlom prichádza až v bakalárskej práci Antinomy*, kde prvýkrát vedome spracúva vlastný vnútorný konflikt ako tému. Nie ako abstraktný koncept, ale ako konkrétny pracovný problém, ktorý ju dovtedy brzdil. „Rozhodla som sa ten svoj problém spracovať do kolekcie… konflikt medzi kresbou, ktorá má okamžitý výstup, a konštruovaním odevu,“ opisuje. V praxi to znamená, že si vyberá práve tie odevy, ktoré sú konštrukčne náročné – saká, obleky či korzetové šaty – a vedome ich narúša vlastnými, intuitívnejšími zásahmi. Vzniká tak napätie medzi disciplínou a gestom, ktoré sa neskôr stane jedným z jej podpisov. Dôležité je, že tento proces pre ňu neznamená len formálny experiment, ale aj spôsob, ako si znovu vybudovať vzťah k tvorbe. „Prišla som na to, ako sa dopracovať k výsledku bez toho, aby som trpela,“ hovorí s odstupom. Práve toto „bez utrpenia“ je kľúčové – Ivana si postupne nastavuje vlastné podmienky tvorby, ktoré nie sú založené na tlaku, výkone alebo očakávaniach, ale na udržateľnosti v osobnom zmysle. Nie ekologickej, ale mentálnej.

*Kolekcia je zameraná na osobný konflikt medzi tradičným konštruovaním odevu a primárnou záľubou v kresbe. Zatiaľ čo tvorba odevu spravidla vyžaduje precíznu technickú prípravu a hodiny monotónnej práce za šijacím strojom bez možnosti spontánneho kreatívneho vstupu, rýchla a pocitová tvorba skice či kresby predstavuje z hľadiska pracovného postupu absolútny protiklad. V kolekcii sa snažím pracovať s oboma prístupmi, pričom využívam prvky klasického obleku ako symbolu vyspelosti a zvládnutia krajčírskeho remesla. Tie následne staviam do protikladu s voľnou tvorbou bez strihovej prípravy, v ktorej sa snažím celým postupom čo najviac priblížiť k spontánnosti a rýchlosti, ktorú poskytuje kresba či maľba. Dekorovanie a tradičné ručné techniky, ktoré obvykle vyžadujú množstvo času sa pokúšam pretvoriť na rýchlejšie a jednoduchšie tak, aby som si dokázala nájsť vlastný kreatívny prístup k tvoreniu odevu, ktorý ma nebude obmedzovať zložitou technickou prípravou.

Ďalší zásadný posun prichádza počas Erasmu v poľskej Lodži, kde sa prvýkrát intenzívnejšie stretáva s pleteninou. Nie ako doplnkovou technikou, ale ako samostatným médiom. „Tá strojová pletaž spĺňala tú rýchlosť, ktorú som potrebovala,“ vysvetľuje. Rýchlosť tu však neznamená produkciu, ale okamžitú reakciu – možnosť vytvárať materiál priamo, bez zdĺhavého procesu medzi návrhom a výsledkom. Zároveň jej pletenina umožňuje niečo, čo je pre ňu zásadné: mať kontrolu nad samotným materiálom, nielen nad jeho tvarom. „Bola som schopná vytvoriť si vlastnú štruktúru bez odpadu,“ dodáva. Zaujímavé pritom je, že aj keď ju pletenina výrazne ovplyvní, nikdy sa na ňu nechce úplne viazať. Skôr ju vníma ako jednu z ciest, nie cieľ. „Nie som vyslovene zameraná len na pleteninu… v dlhodobom hľadisku by to pre mňa bolo obmedzujúce,“priznáva. Takto funguje naprieč celou jej tvorbou – aj keď sa niečo začne črtať ako jej vlastný rukopis, nenechá sa tým obmedziť. Dôležitejší než istota je pre ňu pohyb. Postupne sa tak formuje jej spôsob uvažovania o odeve, ktorý sa výrazne líši od klasického módneho dizajnu. Kolekcia pre ňu nie je systém opakujúcich sa prvkov, ale skôr súbor individuálnych výstupov. „Každý odev vnímam ako samostatnú vec… niečo, čo funguje samo o sebe,“ hovorí neskôr aj pri diplomovej práci. Tento prístup sa začína rodiť práve tu – v momente, keď prestáva uvažovať v kategóriách kolekcie ako celku a začína vnímať jednotlivé odevy ako samostatné entity, takmer ako objekty.

Popri tom sa mení aj jej vzťah k témam. Zatiaľ čo na začiatku sa snaží hľadať „správne“ koncepty, postupne sa od toho oslobodzuje. „Hĺbkový koncept nie je úplne niečo, čo je relevantné v odeve… človek ho aj tak nevníma,“ hovorí prekvapivo priamo. Neznamená to však, že by jej tvorba bola povrchná – skôr naopak. Témy u nej nevznikajú ako intelektuálne konštrukcie, ale ako prirodzené pokračovanie záujmu, intuície alebo momentálneho nastavenia. V tejto fáze Ivana postupne prichádza k vlastnému jazyku. Nie ako k pevne definovanému štýlu, ale ako k spôsobu práce – založenému na materiáli, geste a individuálnom prístupe ku každému odevu. Je to jazyk, ktorý nevychádza z tradície módneho systému, ale skôr z osobnej potreby nájsť rovnováhu medzi tým, čo ju baví, a tým, čo odev ako médium vyžaduje. A práve táto rovnováha sa naplno ukáže v jej diplomovej práci, kde sa jej doterajšie hľadanie premení na komplexný a vizuálne silný výstup.

Folie Imposée: telo, ilúzia a hranice odevu

Ak v začiatkoch štúdia na VŠVU Ivana hľadá spôsob, ako pracovať s odevom bez toho, aby ju zväzoval, v diplomovej práci Folie Imposée si prvýkrát dovolí ísť úplne mimo jeho tradičné hranice. Vníma ju ako poslednú školskú príležitosť skúšať veci bez tlaku na nositeľnosť alebo výsledok v klasickom zmysle. „Mojím cieľom bolo využiť poslednú možnosť experimentovať a nerobiť veci, ktoré musia byť predajné alebo nositeľné,“ hovorí otvorene. Tento postoj je dôležitý – nejde o odmietnutie odevu, ale o vedomé rozšírenie jeho možností. Téma prichádza intuitívne, bez veľkej racionalizácie. Ivanu zaujmú neurologické poruchy vnímania, konkrétne tie, ktoré súvisia so zrakom – halucinácie, vizuálne skreslenia, afterimages. „Prišlo mi, že to ponúka strašne veľa možností, ako to spracovať,“ spomína. Zároveň však priznáva, že nejde o osobnú tému v klasickom zmysle – skôr o momentálny záujem, ktorý ju dokáže udržať v procese. A práve to sa ukazuje ako kľúčové: namiesto hľadania „hlbokej výpovede“ si vyberá niečo, čo ju prirodzene fascinuje a čo jej umožňuje pracovať. Kolekciu nakoniec stavia ako sériu siedmich odevov, z ktorých každý funguje ako samostatná interpretácia konkrétneho fenoménu. „Každý ten odev mal reprezentovať určitú diagnózu alebo element a mal fungovať sám o sebe,“ vysvetľuje. Tento prístup nadväzuje na jej predchádzajúce uvažovanie – kolekcia nie je súdržný celok založený na opakovaní materiálov či strihov, ale skôr súbor autonómnych výstupov, ktoré spája skôr princíp než vizuálna jednota. Tým princípom sa stáva transformácia a optický klam. V každom odeve je prítomný moment zmeny – pohyb obrazu, rozpad formy, ilúzia, ktorá sa mení podľa uhla pohľadu. Ivana pracuje s materiálmi, ktoré túto premenu umožňujú: lentikulárna fólia, deformované fotografie tela, plisovanie, ktoré mení obraz podľa pohybu. „Cieľom bolo pomocou optických klamov trošku zmiasť diváka,“ priznáva. Odev tu prestáva byť stabilným objektom a stáva sa niečím nestálym, premenlivým – niečím, čo sa nedá jednoznačne uchopiť.

Zároveň sa výrazne mení aj jej prístup k materiálu. Kým v predchádzajúcich prácach rieši skôr vzťah medzi technikou a spontánnosťou, tu si dovolí pracovať aj s materiálmi, ktoré by v bežnej módnej praxi možno odmietla. „Používala som aj fólie, ktoré nie sú úplne ekologické… ale išlo o výsledný efekt,“ vysvetľuje. Tento moment je dôležitý – ukazuje, že jej uvažovanie o udržateľnosti nie je dogmatické, ale kontextuálne. Materiál si vyberá podľa toho, čo chce dosiahnuť, nie podľa toho, čo je „správne“. Proces tvorby je pritom extrémne fyzický a osobný. Väčšinu vecí si robí sama – od návrhov, cez tlače až po samotnú realizáciu. „Kvázi všetko som si robila sama… od grafiky po finálny objekt,“ hovorí. Tento prístup jej umožňuje mať úplnú kontrolu nad výsledkom, ale zároveň ju dostáva na hranicu toho, čo je ešte odev a čo už objekt. Niektoré kusy v kolekcii už totiž nie sú nositeľné v klasickom zmysle – fungujú skôr ako konštrukcie, ktoré sa nasadzujú na telo, alebo ako samostatné artefakty.

Aj preto je Folie Imposée dôležitým momentom v jej tvorbe. Nie preto, že by definovala jej budúci smer, ale preto, že jej umožní otestovať hranice – materiálu, tela aj vlastného prístupu. Ukazuje sa tu všetko, čo sa v jej práci objavovalo už skôr: nedôvera k tradičnej konštrukcii, potreba pracovať intuitívne, záujem o vizuálnu transformáciu aj vnímanie odevu ako niečoho, čo môže fungovať samostatne. Zároveň ide o projekt, ktorý ju prvýkrát výraznejšie konfrontuje s vonkajším prostredím. S kolekciou sa dostáva do finále Designblok Diploma Selection, kde má možnosť prezentovať svoju prácu v medzinárodnom kontexte. Nejde ani tak o výsledok, ako o skúsenosť. „Byť medzi tými ľuďmi, rozprávať sa s nimi, dostať feedback… to bolo pre mňa dôležité,“ hovorí. V tomto momente sa jej tvorba prvýkrát dostáva mimo školského prostredia a konfrontuje sa s reálnym publikom. Folie Imposée tak nefunguje ako uzavretá kapitola, ale skôr ako bod zlomu. Po nej už Ivana nemôže uvažovať o odeve rovnako – vie, že ho vie posunúť až na hranicu objektu, ale zároveň cíti, že týmto smerom nechce úplne ísť. Práve toto napätie medzi experimentom a potrebou návratu k niečomu osobnejšiemu a udržateľnejšiemu ju vedie k ďalšej fáze – k hľadaniu vlastného tempa, vlastnej témy a napokon aj k vzniku značky 15:85.

15:85: návrat k sebe a vlastné tempo

Po diplomovej práci by sa mohlo zdať, že ďalší krok je jasný – nadviazať, zrýchliť, vstúpiť do systému. U Ivany sa však deje presný opak. Namiesto plynulého prechodu prichádza spomalenie, odstup a potreba zistiť, ako vlastne funguje realita mimo školy. Krátko po skončení štúdia odchádza na stáž do holandského Knitwearlabu, kde sa prvýkrát stretáva s priemyselnou výrobou pletenín v praxi. Na jednej strane je to presne to prostredie, ktoré ju zaujímalo – technologické možnosti, experiment, menšie zákazky pre dizajnérov. Na druhej strane však zisťuje, že samotné programovanie pletenín nie je to, čomu by sa chcela venovať dlhodobo. „Bolo super zistiť, ako ten proces funguje, ale zistila som, že to nie je úplne pre mňa,“ priznáva. Tento moment je pre ňu kľúčový, aj keď nie pozitívny v klasickom zmysle. Skôr než potvrdenie smeru prichádza sklamanie a opätovná neistota. „Bola som taká sklamaná… išla som tam s tým, že by som tam možno aj zostala,“ hovorí otvorene. Práve tento moment ju však prinúti ešte raz prehodnotiť vlastné očakávania – nielen voči práci, ale aj voči sebe samej. Namiesto okamžitého zakladania značky alebo vstupu do módneho systému sa vedome rozhodne spomaliť. „Povedala som si, že sa nejdem do ničoho tlačiť… chcem mať čas,“vysvetľuje. Z tejto potreby vzniká aj jej najnovší projekt – značka 15:85. Nie ako strategický krok, ale ako prirodzené pokračovanie procesu, ktorý si sama nastavila. Impulzom sa stáva grant, ktorý ju núti formulovať tému a rámec kolekcie, no samotný obsah prichádza z oveľa osobnejšieho miesta. Ivana sa vracia k otázke, kedy naposledy tvorila úplne prirodzene, bez tlaku, bez očakávaní. Odpoveď nachádza v detstve. „Chcela som vytvoriť niečo, čo bude čo najautentickejšie… aby som sa nedostala znovu do vyhorenia,“ hovorí.  

Kolekcia Blueweeds*, ktorá vzniká pod značkou 15:85, je preto postavená na spomienkach – nie však ako nostalgický návrat, ale ako pokus pochopiť vlastný vizuálny jazyk. Ivana sa vedome vracia k obrazom, ktoré si pamätá: ilustrácie z kníh, kvety zo záhrady, objekty zo starého domu. „Snažila som sa analyzovať, z čoho ten môj rukopis vychádza… a zistila som, že veľa vecí je spojených práve s týmto obdobím,“ opisuje. Tento proces jej umožňuje nielen vytvoriť kolekciu, ale aj pomenovať niečo, čo dovtedy fungovalo intuitívne. Zároveň sa tu naplno prejavuje jej spôsob uvažovania o odeve. Kolekcia opäť nevzniká ako jednotný systém, ale ako séria samostatných výstupov. „Každý model som vnímala ako samostatný odev… možno človek ani nepovie, že je to jedna kolekcia, ale skôr že je to tá istá autorka,“ hovorí. Tento prístup je dnes už vedomý – Ivana sa nesnaží vytvárať vizuálnu jednotu za každú cenu, ale skôr zachytiť rôzne polohy jedného myslenia.

*Blueweeds je kolekcia, ktorá vzniká ako vedomé spomalenie a návrat k vlastnému spôsobu tvorby po období pochybností a hľadania smeru. Ivana Janigová sa v nej vracia k detstvu strávenému v izolovanom prostredí kopaníc, kde tvorba nebola výsledkom zadania, ale prirodzenou reakciou na čas, priestor a samotu. Práve z týchto spomienok – ilustrácií z kníh, kvetov zo záhrady či predmetov zo starého domu – vychádza vizuálny jazyk kolekcie, ktorý sa nesnaží o doslovnosť, ale o zachytenie atmosféry a pocitu. Každý odev vzniká ako samostatný výstup viazaný na konkrétnu spomienku, čím kolekcia odmieta tradičný princíp jednotného celku a funguje skôr ako súbor autonómnych objektov, ktoré spája autorský rukopis. Charakteristická je aj práca s pleteninou – od ručného spracovania až po priemyselnú žakarovú pletaž, kde Ivana spolupracuje s Magdalénou Sepovou a presúva časť procesu do digitálnej a grafickej roviny. Blueweeds tak nie je len kolekciou odevov, ale skôr osobnou mapou návratu k intuitívnej tvorbe, v ktorej sa spája pamäť, materiál a snaha vytvárať bez tlaku a očakávaní. 

Dôležitou súčasťou tejto fázy je aj spolupráca. Pri pleteninách pracuje s Magdalénou Sepovou, ktorá zabezpečuje programovanie a realizáciu na priemyselných strojoch. Pre Ivanu je to nová skúsenosť – pustiť časť procesu z rúk. „Môžem sa sústrediť na dizajnérsku prípravu, ktorá ma baví viac, a výsledok vytvorí stroj,“ opisuje. Nejde však o rezignáciu na autorskosť, ale skôr o jej presun – z fyzickej výroby k návrhu, štruktúre, obrazu. Značka 15:85 tak nevzniká ako klasický módny brand, ale skôr ako otvorený rámec. Aj samotný názov je osobný, no zároveň nejednoznačný – vychádza z adresy domu jej babky, transformovanej do formátu, ktorý nedáva okamžitý zmysel. „Páčilo sa mi, že nie je čitateľné na prvú,“ hovorí. Tento moment presne vystihuje jej prístup – necháva priestor pre interpretáciu, pre nejednoznačnosť, pre veci, ktoré sa nedajú úplne vysvetliť. Dnes Ivana uvažuje o svojej tvorbe skôr ako o kontinuálnom procese než o sérii uzavretých kolekcií. Odmieta klasický módny cyklus a namiesto toho sa vracia k existujúcim veciam, rozvíja ich, dopĺňa. „Nechcem to deliť… mám pocit, že tá tvorba je stále prepojená,“ vysvetľuje. Aj do budúcnosti preto necháva veci otvorené – nevie presne, kam sa jej práca posunie, no vie, akým spôsobom chce pracovať. Profil Ivany Janigovej tak nekončí jasným záverom ani definovaným plánom. Skôr sa uzatvára pochopením toho, čo je pre ňu dôležité: autenticita, čas, možnosť meniť smer a neostať uviaznutá v jednom systéme. Odev pre ňu nie je cieľ, ale médium, ktoré sa môže meniť spolu s ňou. A práve v tejto otvorenosti – v schopnosti neuzatvárať veci príliš skoro – sa dnes ukazuje jej najväčšia sila.

Ivana dnes nestavia svoju tvorbu na jasne definovanom štýle ani na potrebe zapadnúť do módneho systému, ale skôr na neustálom hľadaní spôsobu, ako pracovať s odevom tak, aby jej dával zmysel. Jej cesta ukazuje, že aj pochybnosti, obchádzky či vedomé spomalenie môžu byť rovnako dôležité ako samotné výsledky – možno ešte viac. To, čo jej prácu spája od začiatku až po 15:85, nie je konkrétny vizuál, ale spôsob uvažovania: dôvera v intuíciu, potreba autenticity a snaha nájsť rovnováhu medzi tým, čo odev vyžaduje, a tým, čo chce robiť ona sama. Práve v tejto neuzavretosti a ochote meniť smer sa dnes ukazuje jej najpresvedčivejší autorský postoj.

Ivana Janigová je módna návrhárka, ktorá sa vo svojej tvorbe pohybuje na pomedzí odevu, textilu a autorského experimentu. Študovala odevný dizajn na strednej umeleckej škole v Trenčíne a následne na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde prešla od textilnej tvorby k Ateliéru odevného dizajnu. Počas štúdia absolvovala stáže v zahraničí, okrem iného v poľskej Lodži, kde sa intenzívnejšie venovala pletenine, a neskôr aj v holandskom Knitwearlabe. Vo svojej práci dlhodobo reflektuje napätie medzi spontánnou tvorbou a technickou konštrukciou odevu, čo sa výrazne prejavilo napríklad v kolekcii Antinomy. Jej diplomová práca Folie Imposée, zameraná na vizuálne poruchy vnímania a optické ilúzie, bola prezentovaná aj v rámci Designblok Diploma Selection v Prahe. V súčasnosti rozvíja vlastný projekt 15:85, v ktorom sa vracia k intuitívnej tvorbe a pracuje najmä s pleteninou, textilnou štruktúrou a osobnou pamäťou.

---