Obuv ako remeselný základ, ručne šité kožené kabelky ako autorský posun

Dátum: 07.03.2026

Autor: Martin Brix

Katarína Nemcová hovorí o svojej práci pokojne a vecne – no za touto jednoduchosťou je presnosť remesla, roky práce v dielni a tvrdohlavé hľadanie tvaru. Z fascinácie funkcionalizmom, ohýbanou oceľou a konštrukciou si postupne vybudovala rukopis, ktorý je síce „čierny“ a minimalistický, ale nikdy nie nenápadný: rozhoduje forma, ohyb, napätie medzi pevnosťou a jemnosťou. V obuvi prešla od ručne tepaných podpätkov až k experimentu s 3D tlačou kovu – a práve tento sochársky spôsob uvažovania dnes prenáša do značky rara. V tomto profile sledujeme cestu z detstva a prvých kresieb topánok cez Zlín a pandemickú samostatnosť až po Tallinn a Amsterdam, ktoré jej dali slobodu dôverovať vlastnému impulzu. A napokon prichádza rara: ručne šité kožené kabelky, v ktorých sa experiment stretáva s každodennosťou. Kolekcia R25 nesie tvar vlny – raz hore, raz dole – ako jednoduchý symbol dňa, ktorý si každý z nás nesie v tele. Katarína pritom nehľadá instantný efekt ani trend. Skôr dlhodobý vzťah medzi objektom a človekom: kúsok, ktorý nie je len doplnkom, ale postojom – a ktorý dokáže jedným presným tvarom potichu „zdvihnúť sebavedomie“. 

„Volám sa Katarína a momentálne som rozbehla značku rara – ručne šitých kabeliek, ktoré šijem sama,“ hovorí na úvod úplne pokojne, akoby išlo o samozrejmosť, no za touto vetou je päť rokov intenzívneho štúdia dizajnu obuvi, experimentovania s kovom, ručne tepaných podpätkov aj 3D tlače. Katarína je absolventka ateliéru Dizajn obuvi na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne, kde študovala bakalársky aj magisterský stupeň a dnes sa pohybuje medzi dvoma svetmi – medzi autorskou obuvou a koženými doplnkami pod vlastnou značkou rara. Sama o sebe však hovorí jednoducho: „Je to moja najväčšia vášeň – topánky. Takže tomu sa teraz tak nejako venujem.“ Vzťah k obuvi sa podľa jej mamy začal oveľa skôr, než si to sama uvedomila. „Mama hovorí, že boty som si kreslila už v škôlke a mám nejaké historické archívne záznamy,“ spomína so smiechom. Vyrastala v Devíne a na základnej škole sa rozhodla, že chce ísť na umeleckú školu, hoci kreslenie vtedy ešte nebolo jej každodennou rutinou. „Všetci boli dosť šokovaní, pretože som dovtedy vôbec nebola typ, čo stále kreslí. Skôr to bola parketa môjho brata, ale ja som sa jednoducho rozhodla, že to chcem skúsiť,“ vysvetľuje. Začala chodiť na prípravu na ZUŠ-ku, hoci predtým žiadnu umeleckú prípravu nemala, a napokon sa dostala na Školu umeleckého priemyslu Sklenárova 7 v Bratislave na odbor maskérska tvorba. Pôvodne chcela ísť na kostým, no cesta sa vyvinula inak. Spätne to nehodnotí ako chybu – práve na strednej sa jej začal formovať cit pre dizajn a najmä pre dejiny architektúry a funkcionalizmus. „Na strednej sme mali skvelého učiteľa dejín a keď sme preberali funkcionalizmus, úplne som sa do toho zamilovala. Najviac ma fascinovali stoličky a ohýbané kovové konštrukcie,“ spomína. Práve fascinácia ohýbanými oceľovými konštrukciami Marcela Breuera či Ludwiga Miesa van der Roheho sa neskôr premietla do jej bakalárskej aj diplomovej práce. Hoci dnes hovorí, že keby sa rozhodovala znovu, možno by išla na produktový dizajn, jej srdce sa napokon našlo v obuvi – v odbore, ktorý sa na Slovensku samostatne študovať nedá. „Dlho som hľadala, kam ísť ďalej v dizajne, a obuv sa zrazu ukázala ako smer, ktorý mi dával najväčší zmysel,“ priznáva. Pôvodne zvažovala pražskú UMPRUM, no nakoniec skončila v Zlíne – v meste s hlbokou obuvníckou tradíciou.

Prijímačky na dizajn obuvi pre ňu neboli samozrejmosťou. „Chodila som za učiteľmi s otázkou, ako sa vlastne navrhujú topánky, lebo som sa chcela dostať na tú školu, ale vôbec som netušila, kde začať. Úplne ma odbili, takže som si musela poradiť sama,“ spomína. Nezastavilo ju to. Kreslila si vlastné návrhy, pripravovala sa individuálne a práve návrhová časť prijímačiek jej vyšla najlepšie. Na školu sa dostala medzi prvými. V prvom ročníku ju podržal aj silný kolektív – spolužiaci si pomáhali a nepanovala medzi nimi rivalita. Skôr prirodzená spolupráca. A potom prišiel COVID. Praktický odbor, ktorý stojí na dielni, nástrojoch a materiáli, sa presunul domov. „Bakalára som v podstate prežila doma. Z toho, čo som mala, som si lepila malé kabelky alebo robila papierové modely topánok a hľadala alternatívne spôsoby, ako tvoriť,“ opisuje obdobie, ktoré ju naučilo väčšej samostatnosti aj improvizácii. Práve obdobie izolácie ju naučilo väčšej samostatnosti a otvorilo priestor na experiment. Zároveň sa naplno stretla s remeslom – v Zlíne sa totiž obuv nielen navrhuje, ale aj fyzicky vyrába. „U nás sme si všetko robili sami. Topánku viem vyrobiť od úplného základu – od práce s kopytom až po finálne detaily. Naozaj držíš v ruke kladivo, kliešte, učíš sa materiál a postupy priamo cez skúsenosť,“ opisuje. Nevníma sa ako dizajnérka, ktorá zostáva pri skiciach, ale ako remeselníčka, ktorá musí rozumieť konštrukcii a materiálu. Tento dôraz na fyzickú prácu sa stal základom jej dnešného uvažovania o produkte – či už ide o kovový podpätok alebo kabelku zo stopercentnej kože. 

Zásadným momentom jej formovania bola bakalárska práca, kde sa po prvýkrát jasne vyprofiloval jej rukopis. „Bakalárka bola pre mňa zlomová. Tam som prvýkrát cítila, že sa rodí niečo, čo je naozaj moje,“ hovorí. Experimentovala s čiernou kožou a kovom, pracovala s ohýbanými podpätkami inšpirovanými Bauhausom a funkcionalistickými stoličkami. Podpätky sa ručne tepali vo vyhni celé hodiny, aby sa dali ohnúť presne podľa jej návrhu. Už vtedy bolo zrejmé, že rozmýšľa sochársky – architektonický ohyb ocele prenášala do jemnej siluety ženského podpätku. Ak by sme dnes mali odpovedať na otázku, kto je Katarína Nemcová, nestačilo by povedať, že je dizajnérka obuvi alebo zakladateľka značky rara. Je to autorka, ktorá vyrástla z fascinácie funkcionalizmom, prešla intenzívnou remeselnou skúsenosťou počas pandémie, naučila sa pracovať s kovom aj kožou a postupne si vybudovala vlastný jazyk – čierny, minimalistický, no výrazne tvarový. „Moju prácu vnímam ako minimalistickú, ale skôr v zmysle čistoty a farby. Je väčšinou čierna, no samotný tvar je pre mňa kľúčový a uvažujem o ňom veľmi sochársky,“ vysvetľuje. A práve toto sochárske premýšľanie o produkte – niekde medzi objektom a nositeľnosťou – sa stáva „leitmotívom“ celého jej ďalšieho príbehu.

Hľadanie tvaru: od ohýbaného kovu k 3D tlači

Ak sa v prvej kapitole začal formovať základ – láska k funkcionalizmu, remeslo v ruke a potreba hľadať vlastný jazyk – druhá etapa Kataríninej cesty je o vedomom experimentovaní. O tom, že tvar nie je dekorácia, ale výpoveď. „Myslím si, že moja tvorba je dosť sochárska. Rada pracujem s tvarom, skúšam atypické riešenia a vychádzam z niečoho klasického, čo potom vedome pretváram,“ hovorí o svojom rukopise. Po bakalárke, kde pracovala s ručne tepanými kovovými podpätkami inšpirovanými Bauhausom a ohýbanými oceľovými konštrukciami, sa jej uvažovanie ešte viac prehĺbilo. Kov už nebol len materiálom, ale partnerom kože – tvrdý, odolný, technický prvok, ktorý vstupuje do jemnej čiernej usne ako kontrapunkt. Tento materiálový dialóg sa naplno rozvinul v diplomovej práci, ktorú sama vníma ako posun z remesla k technológii. „Na diplomovku som získala grant na 3D tlač kovových podpätkov. Chcela som nadviazať na bakalárku, kde som kov ručne ohýbala, a posunúť ho do technologickej roviny,“ vysvetľuje. Inšpiračný rámec jej diplomovej práce zostal blízky tomu, čo ju formovalo už predtým – funcionalizmus, architektúra, Amerika a mrakodrapy, ku ktorým sa dostala cez príbeh Miesa van der Roheho po jeho emigrácie. Tentoraz však už nešlo len o estetický odkaz, ale o výskum. „Zaujímalo ma, či sa dá 3D tlač kovu reálne prepojiť s obuvníckym priemyslom a posunúť ju z experimentu do funkčnej roviny,“ vysvetľuje. Výsledkom boli štyri páry 3D tlačených kovových podpätkov, ku ktorým následne navrhla topánky. Nešlo jej o ďalší model lodičiek, ale o preverenie potenciálu materiálu – jeho odolnosti, tvrdosti a schopnosti niesť tenké, až radikálne tvary bez toho, aby sa rýchlo opotrebovali. „Veľa ženských topánok na podpätku sa rýchlo zničí. Ja som chcela priniesť riešenie, kde sa podpätku prakticky nič nestane,“hovorí. Práve tu sa jej myslenie definitívne presúva z čisto módneho rámca do oblasti objektu. Podpätok prestáva byť len funkčnou súčasťou topánky a stáva sa konštrukčným prvkom a nositeľom konceptu. Hoci navrhuje primárne ženskú obuv, jej záujem nesmeruje k trendom ani sezónnosti. „Trendy ma veľmi neinšpirujú. Skôr sledujem detaily bežného života a veľa vecí si v hlave prežívam, som taký rojko, ktorý stále nad niečím premýšľa,“ priznáva.

Dôležitým medzníkom medzi bakalárkou a diplomovkou bol pobyt v zahraničí. Polrok na Estonian Academy of Arts v Tallinne jej otvoril nový spôsob práce. „Tam bol úplne iný prístup. Boli sme oveľa slobodnejší v materiáloch aj v procese a mňa to výrazne uvoľnilo,“ opisuje skúsenosť. Kým v Zlíne sa návrhy vyvíjali celé mesiace, v Estónsku vznikla jedna z jej obľúbených kabeliek za týždeň – intuitívne, bez preťažovania konceptom. Pedagógovia ju viedli k tomu, aby nápad zhmotnila hneď a nebála sa skúšať. Tento pocit slobody jej umožnil viac dôverovať prvému impulzu a vlastnému odhadu. Nasledovala stáž v Amsterdame, ktorá ju formovala iným spôsobom. „Bolo to pre mňa dosť introvertné obdobie, ale veľa som pozorovala ľudí a prostredie okolo seba,“ hovorí. Estónsko a Holandsko vníma ako dve iskry, ktoré jej dali odvahu a širší pohľad – nielen na dizajn, ale aj na to, kam sa chce posúvať. Jej rukopis sa dnes dá čítať ako napätie medzi minimalizmom a výrazným tvarom. „Svoju tvorbu označujem za minimalistickú, ale skôr kvôli farbe. Väčšinou pracujem s čiernou, no samotný tvar je pre mňa veľmi dôležitý a často výrazný,“ vysvetľuje. Čierna u nej neznamená strohosť, ale sústredenie – odstránenie všetkého, čo by odvádzalo pozornosť od formy. V topánkach sa cíti slobodnejšia, v kabelkách zatiaľ viac usadená, no oba svety prepája materiál – koža ako základ a kov ako akcent. Medzi jej srdcovky patrí projekt čižiem inšpirovaných koňom, kde experimentovala s tvarom kopyta a silikónom alebo asymetrická kabelka z estónskeho pobytu, ktorá reagovala na deformáciu ľudského tela pod tlakom stresu. „Keď nás stres a ťarcha ohýbajú dopredu, ramená sa deformujú. Túto myšlienku som preniesla do tvaru kabelky,“ vysvetľuje. Aj tu je viditeľné, že nejde o samoúčelný experiment, ale o spôsob, ako cez objekt spracovať osobné témy. Katarína si svoje úspechy nedefinuje primárne cez ceny, ale cez momenty odvahy. Keď jej niekto povedal, že určitý nápad nebude fungovať, a ona sa rozhodla ho napriek tomu zrealizovať. „Pre mňa sú najväčším úspechom situácie, keď vystúpim z komfortnej zóny a zistím, že to, čomu som verila, naozaj funguje,“ hovorí. Druhá kapitola jej príbehu je preto o posúvaní hraníc – od ručne ohýbaného kovu k 3D tlači, od tradičného podpätku k architektonickému objektu. A zároveň o dozrievaní presvedčenia, že dizajn nemusí byť len odpoveďou na zadanie, ale môže byť osobným postojom. V ďalšej fáze sa táto energia presúva z ateliéru do značky rara, kde sa experiment stretáva s nositeľnosťou a kde sa sochársky tvar učí fungovať v každodennom živote.

rara: keď sa objekt stane súčasťou každodennosti

Značka rara nevznikla ako náhodný vedľajší projekt počas štúdia, ale ako vedomé rozhodnutie po jeho skončení. „Estónsko a Amsterdam mi dali odvahu, aby rara vznikla až po škole. Potrebovala som si to v hlave upratať a dozrieť k tomu,“ hovorí Katarína. Prvé konkrétne návrhy sa objavili približne pol roka po absolvovaní školy. Dovtedy síce kabelky tvorila, no skôr ako jednotlivé kusy alebo súčasť širších školských kolekcií. rara je prvý moment, keď sa jej premýšľanie o tvare, materiáli a nositeľnosti spojilo do ucelenej značky.

„Je to značka ručne šitých kožených kabeliek, ktorými chcem ukázať, že kabelka nemusí mať len klasický, hranatý tvar. Môže byť niečím neobyčajným,“ vysvetľuje. To, čo roky skúšala na podpätkoch, teraz prenáša do doplnkov. Tvar už nie je len experimentom v ateliéri, ale produktom, ktorý má fungovať v každodennom živote. Jej cieľom nie je vytvoriť ďalší módny doplnok, ale predmet, ku ktorému si človek vytvorí vzťah. „Už počas štúdia som si hovorila, že raz chcem robiť veci, ktoré ľuďom zdvihnú sebavedomie. Aby si ich dali a cítili sa v nich dobre, aby mali radosť, že ten kúsok vlastnia,“ hovorí. Prvá kolekcia nesie názov R25 a prirodzene nadväzuje na jej systém pomenúvania školských projektov podľa rokov. Tak ako mala bakalársku a diplomovú kolekciu označenú iniciálkami a rokom, rara pokračuje rovnakou logikou. „Je to Rara 2025, nič zložité,“ hovorí s úsmevom. Za jednoduchým označením však stojí jasná myšlienka. Tvar kabeliek vychádza z asymetrickej vlny, ktorá symbolizuje rytmus bežného dňa. „Je to o tom, ako život plynie. Raz sme hore, raz dole, ráno máme energiu, potom trochu klesneme, dáme si kávu a zase sa zdvihneme. Ten tvar je vlastne taká vlna každodennosti,“ vysvetľuje. rara tak nie je abstraktný koncept, ale prepis obyčajného dňa do formy.

Materiálovo zostáva verná tomu, čo ju formovalo počas štúdia. „Používam hovädziu useň a kozinku a držím sa toho, aby bolo všetko zo sto percent kože,“ hovorí. Dôležité je pre ňu aj vnútro produktu – kvalita nesmie byť len povrchová. Kabelky šije sama, výstuže rieši kožou a snaží sa vyhnúť kompromisom, ktoré by znižovali životnosť. Cena je preto vyššia, no je výsledkom ručnej práce a kvalitného materiálu. „Chcem, aby si tú kabelku človek mohol zobrať aj o päť rokov a stále mala hodnotu,“ dodáva. Nadčasovosť je pre ňu dôležitejšia než sezónny úspech. Zaujímavé je, že pri kabelkách sa cíti inak než pri topánkach. „V topánkach som uvoľnenejšia, tam sa cítim viac doma. Kabelky sú pre mňa ešte trochu iná poloha,“ priznáva. Práve rara je však priestorom, kde sa tento balans môže postupne vyvíjať. Obuv je technicky náročnejšia a výroba komplexnejšia, zatiaľ čo kabelky jej umožňujú budovať značku, komunikovať priamo so zákazníkmi a mať celý proces pod kontrolou.

Súčasťou príbehu rara je aj vizuálna identita, ktorú vytváral jej partner ako súčasť vlastnej diplomovej práce. Značka tak od začiatku vznikala v dialógu – medzi produktovým dizajnom a grafickým jazykom. rara preto nie je len o samotnom objekte, ale o celkovom systéme, ktorý prepája tvar, materiál aj komunikáciu. Ak jej diplomová práca skúmala, ako môže 3D tlačený kovový podpätok obstáť v obuvníckom priemysle, rara skúma, ako môže sochársky tvar fungovať v každodennom nosení. Medzi experimentom a funkčnosťou tu nevzniká konflikt, ale rovnováha. Tvar je výrazný, no stále praktický. Koža je kvalitná, no nie okázalá. Čierna zostáva základom, hoci sama priznáva, že občas má chuť vybočiť a pohrať sa s farbou. rara je tak prirodzeným pokračovaním jej cesty. Presunom z ateliéru do reality. Z podpätku ako objektu ku kabelke ako každodennému spoločníkovi. A zároveň prvým krokom k tomu, aby sa jej dizajn stal nielen autorským vyjadrením, ale aj spôsobom, ako sa uživiť tým, čo ju skutočne baví.

Medzi značkou a ateliérom: kam ďalej

Katarína dnes stojí na mieste, ktoré je zároveň začiatkom aj pokračovaním. rara je spustená, prvá kolekcia R25 je vonku, no zároveň je to len prvá vlna v dlhšom procese. „Plány sú také, že by som chcela tú značku posunúť viac do česko-slovenského sveta a mať ju ako značku, ktorá ma uživí,“ hovorí otvorene. Nehovorí o globálnej expanzii ani o módnych týždňoch ako primárnom cieli. Hovorí o udržateľnosti – osobnej aj profesijnej. O tom, že chce robiť to, čo ju baví, a žiť z toho. Zároveň si uvedomuje, že budovanie značky je pomalý proces. „Rok sa to pripravovalo a teraz vyjde e-shop, budú pop-upy a snáď to posuniem ďalej,“ opisuje praktickú stránku veci. rara pre ňu nie je uzavretá kolekcia, ale otvorený systém. Prvá séria má zatiaľ dva modely, jeden v dvoch veľkostiach, no sama hovorí, že by ich chcela rozšíriť. „Nechcela by som ju zatvoriť a spraviť limitku, skôr ju rozvíjať a prísť s R26, ktorá bude odzrkadľovať niečo iné, čo budem žiť,“ vysvetľuje. Tento princíp pomenúvania podľa rokov nie je len technický detail, ale spôsob, ako si mapuje vlastný vývoj. Každý rok má svoj tvar, svoju tému, svoju energiu. R25 je o prúdení, o asymetrickej vlne každodennosti. R26 bude reagovať na ďalšiu fázu života. Nie je to marketingová stratégia, ale prirodzený záznam vnútorných posunov.

Popri rozvíjaní rara však otvorene hovorí aj o druhej ambícii. „S topánkami by som chcela pokračovať ako junior dizajnér v nejakej českej alebo slovenskej značke,“ priznáva a dodáva, že necíti nutkanie odísť za každú cenu do zahraničia. Zahraničné skúsenosti jej dali rozhľad, no domov vníma ako priestor, kde chce tvoriť a rásť. Obuv je pre ňu stále najintímnejšia disciplína. „Primárne robím ženské boty a zväčša majú podpätok, ale som v pohode aj s tým, keby som mala robiť niečo iné, len to asi vždy bude elegantnejšie,“ hovorí a tým nepriamo definuje svoju estetiku. Keď sa obzrie späť, svoje najväčšie úspechy nevidí primárne v súťažiach, hoci sa dostala do širšieho výberu Národnej ceny za dizajn a v Estónsku získala tretie miesto v medzinárodnej súťaži ECCO. „Mám najradšej momenty, keď vyjdem z komfortnej zóny a niekto mi povie, že to je blbosť, a ja to aj tak skúsim a vyjde to,“ hovorí a je zrejmé, že práve toto ju definuje najviac. Nie titul, nie nominácia, ale odvaha skúsiť. Jej cesta sa tak dnes rozdeľuje do dvoch paralelných línií. rara ako značka, ktorá skúma, ako môže sochársky tvar fungovať v každodennom živote, a obuv ako disciplína, kde môže ďalej experimentovať s konštrukciou, kovom a technológiou. Obe spája rovnaký základ: remeslo, čierna farba ako koncentrát formy a potreba, aby objekt niesol význam. Ak by sme mali Katarínu Nemcovú opísať dnes – je to dizajnérka, ktorá sa z fascinácie funkcionalizmom a ohýbanou oceľou postupne vypracovala k vlastnému, jasne čitateľnému rukopisu. Prešla cestou od ručne tepaných podpätkov až po experimenty s 3D tlačou kovu a dnes buduje značku, v ktorej chce jedným dobre navrhnutým kúskom dodať ľuďom sebavedomie. Nerobí to okázalo ani hlučne. Skôr sústredene a presne. V rytme, ktorý sama opisuje ako vlnu – raz hore, raz dole, ale stále v pohybe.

Príbeh Kataríny Nemcovej je príbehom postupného dozrievania – od dievčaťa, ktoré si v škôlke kreslilo topánky, cez študentku fascinovanú funkcionalizmom a ohýbanou oceľou, až po dizajnérku, ktorá dnes vedome balansuje medzi experimentom a nositeľnosťou. V jej tvorbe sa stretáva remeslo s technológiou, čierna koža s kovom, sochárske uvažovanie s každodennou funkciou. Bakalárska práca odštartovala jej rukopis, diplomová ho posunula do výskumu 3D tlače kovu a zahraničné skúsenosti jej dali odvahu veriť vlastným nápadom aj mimo komfortnej zóny. Značka rara je prirodzeným pokračovaním tejto cesty – pokusom preniesť autorský tvar do reality, vytvoriť predmety, ktoré nie sú len doplnkom, ale postojom. Kabelky R25 nesú rytmus bežného dňa, no zároveň ambíciu nadčasovosti. Katarína nehľadá rýchlu slávu ani sezónny úspech. Hľadá dlhodobý vzťah medzi objektom a človekom. A práve v tom je jej sila – v schopnosti spojiť cit pre detail, rešpekt k materiálu a odvahu skúšať nové veci. Jej príbeh sa nekončí kolekciou ani diplomom. Je v pohybe. Rovnako ako vlna, ktorú si zvolila za symbol vlastnej značky.

Katarína Nemcová je slovenská dizajnérka obuvi a zakladateľka značky rara, pod ktorou tvorí ručne šité kožené kabelky. Vyštudovala Ateliér dizajnu obuvi na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne, kde prešla intenzívnym remeselným výcvikom – od práce s kopytom a konštrukciou obuvi až po experimenty s kovom a 3D tlačou kovových podpätkov. Vo svojich kolekciách prepája kožu s kovom a uvažuje o produkte sochársky, s dôrazom na tvar, konštrukciu a materiálovú čistotu. Počas štúdia absolvovala zahraničný pobyt na Estonian Academy of Arts v Tallinne, kde získala väčšiu slobodu v práci s materiálom a intuitívnejší prístup k tvorbe, a stáž v Amsterdame, ktorá jej priniesla širší pohľad na fungovanie dizajnu v medzinárodnom kontexte. Jej práce boli zaradené do širšieho výberu Národnej ceny za dizajn a v Estónsku získala tretie miesto v medzinárodnej súťaži ECCO. Jej tvorbu formuje fascinácia funkcionalizmom, architektúrou a ohýbanou oceľou, no zároveň silný vzťah k remeslu a fyzickej práci s materiálom. Značka rara je prirodzeným pokračovaním jej autorského vývoja – prenáša skúsenosť z dizajnu obuvi do kabeliek, ktoré chápe ako každodenné objekty s osobným presahom a ambíciou nadčasovosti.

◄ 1 ... 4 5