Novinky
Móda, ktorá vyrástla z detskej zvedavosti a remesla
Dátum: 30.11.2025
Autor: Martin Brix
Emma Dvorská je módna návrhárka, ktorá k odevu prišla úplne prirodzene – cez detskú zvedavosť, domáce experimenty s materiálmi a neskôr cez školu, prax a remeslo. Jej cesta vedie zo ŠUP-ky v Ružomberku cez stáž u Petry Kubíkovej až na VŠVU, kde si začala budovať vlastný rukopis. V jej tvorbe sa stretáva intuícia, poctivá práca s látkou, tradícia aj citlivosť k ľuďom, ktorí jej odevy nosia. V článku sledujeme, ako sa z dievčaťa, ktoré zbieralo predmety z ulice, stala autorka, ktorá premýšľa o odeve ako o príbehu, procese a osobnej výpovedi.
Emma Dvorská je jednou z tých mladých módnych autoriek, ktoré k tvorbe neprilákali trendy ani sociálne siete, ale úplne obyčajná detská zvedavosť. K materiálom, látkam a drobným predmetom ju to ťahalo dávno predtým, než vedela, že z toho môže byť povolanie. „Keď som bola malá, hocičo som videla na ulici, tak som to zbierala a doma som si z toho niečo vyrábala,“ spomína na čas, keď mala desať rokov a netušila, že raz bude šiť odevy na prehliadky, pre magazíny aj skutočných ľudí. Prvé roky boli skôr o zvedavosti než o ambícii. Bavilo ju kresliť, šiť, skladať si z drobných vecí vlastné malé svety, no sama dodáva, že vtedy si vôbec neuvedomovala, že by sa móde mohla venovať profesionálne.
Zlom prišiel až pri rozhodovaní o strednej škole. Jej mama si všimla, že ju baví vyrábať veci a stále niečo skúšať – „nejaká tá tvorba, niečo vyrábať, to umenie“, ako to Emma opisuje – a spolu sa preto rozhodli, že skúsia odevný dizajn na Škole úžitkového priemyslu v Ružomberku. Na škole Emma prvýkrát zažila systematický kontakt s módou – strihy, techniky, proces, materiály. „Tam ma to naučilo vnímať všetky tie veci, ako vnímať tú módu a ako pracovať s odevom,“ hovorí. Napriek tomu si stále nebola istá, či je to cesta, po ktorej chce ísť. Ako sama priznáva, bola mladá a nerozhodná: nevedela, či ju to bude baviť aj do budúcna, či to ustojí technicky, ani či ľudia jej tvorbu prijmú. Po strednej dokonca od módy na chvíľu odišla. Rozhodla sa pre dejiny umenia na Trnavskej univerzite – teória jej bola blízka, bavila ju, lákalo ju spoznať umenie z inej perspektívy. No prišiel COVID, online výučba a s ňou istý druh odcudzenia. „Vtedy to vo mne tak nejak zhaslo,“ hovorí otvorene. Prestalo ju to baviť a začala premýšľať, kam sa vrátiť. Najsilnejší ťah späť mala práve k odevu.
Keďže pochádza z Ružomberka a chcela skúsiť prax, začala si hľadať stáže v Bratislave. A jedna z nich jej doslova zmenila život. Odpísala jej módna návrhárka Petra Kubíková, ktorá ju prijala do svojho ateliéru. Emma vtedy ešte nebývala v Bratislave, takže „každé ráno od pól štvrtej som vstávala, aby som mohla chodiť do Bratislavy na tú stáž“. Tento režim – vlak, skoré ranné vstávanie, návrat domov večer – trval dva až tri mesiace. No napriek náročnosti si na to nespomína ako na obetu. Skôr ako na obdobie, ktoré ju utvrdilo v jej ďalšom rozhodovaní. „Ten proces v jej ateliéri ma úplne pohltil. Videla som, ako ona pracuje, ako pracuje s materiálmi, so strihmi… bola som z toho úplne wow,“ hovorí. Dodáva, že sa o tom s Petrou veľa nerozprávali, ale napriek tomu v nej zanechala hlboký vnútorný pocit istoty: „Nebavili sme sa o tom nejako do hĺbky, ale strašne veľa som si od nej odniesla,“ hovorí Emma. „Dodnes, keď niečo šijem, spomeniem si, ako to robila ona – takto a takto.“ Tento tichý, nenútený mentorský moment sa pre ňu stal prvým skutočným potvrdením, že odev je cesta, ktorou chce ísť. Po stáži prišli prijímačky na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, ktoré zvládla s ľahkosťou práve vďaka predchádzajúcej praxi. „Pre mňa to bolo celkom jednoduché, lebo som poznala to prostredie aj ten proces. Spolužiaci z gymnázií brali všetko veľmi vážne, ale ja som si vravela – už som to veľakrát zažila,“spomína. Štúdium na VŠVU jej otvorilo ďalší dôležitý priestor: začala si budovať vlastný rukopis. Nebolo to o preberaní štýlu z výučby či o snahe zapadnúť do nejakej školskej estetiky. Ako sama hovorí, zo strednej si nepriniesla pevný rukopis – „tam to bolo skôr detské, hravé“. Až na vysokej škole získala remeselné základy a istotu v technike, ktorú potom začala prirodzene ohýbať podľa seba. To, čo ju formovalo najviac, však neboli zadania, ale jej vlastná disciplína. Popri škole šila, skúšala techniky, posúvala sa. „Ja za dve hodiny už šijem nohavice,“ vraví s úsmevom. A aj keď jej vlastný rukopis ešte stále hľadá, už presne vie, ktorým smerom sa chce uberať. Silno jej pomohli aj remeselné techniky z rodiny – napríklad paličkovaná čipka, ktorú poznala od starej mamy, či základy tkania, ktoré dodnes využíva. Keď dnes Emma hovorí o svojich začiatkoch, znie to veľmi jednoducho, no celý jej príbeh ukazuje niečo dôležité: že móda pre ňu nie je „iba tvorba“. Je to prirodzené pokračovanie detskej zvedavosti, dôsledok odvahy skúšať a rozhodnutie ísť za niečím, čo ju skutočne napĺňa. „Som vďačná, že viem, čo ma baví, a môžem to robiť,“dodáva. Jej cesta tak nie je príbehom náhody, ale príbehom postupného objavovania vlastného hlasu – cez remeslo, disciplínu, intuície a malé, ale dôležité momenty, ktoré ju posúvali bližšie k tomu, čím je dnes.
Ak prvé roky Emminho príbehu pripomínajú zvedavé zbieranie drobných predmetov a intuitívnu fascináciu materiálom, jej roky na vysokej škole sú obdobím systematického hľadania toho, kto vlastne je ako módna autorka. Sama priznáva, že zo strednej školy si nepriniesla žiadny definovaný štýl, no na VŠVU sa začal tvoriť pevnejší základ. Nie preto, že by sa snažila spĺňať školské normy, ale preto, že v sebe objavila kombináciu remeselnej istoty, intuície a osobnej citlivosti. Najskôr spoznávala jednotlivé ateliéry, techniky, textilné disciplíny. Mala kurzy tkania, paličkovanej čipky, digitálnej tlače či sieťotlače, ale k vlastnému rukopisu sa dopracovala nie cez presné postupy, ale cez omyly a paradoxne aj cez to, čo ju spočiatku nebavilo. Sama hovorí: „Mali sme jeden semester sieťotlač a ja som to vtedy tak neznášala. Vravela som si, že to nikdy v živote nebudem robiť.“ O pár rokov neskôr jej bakalárska kolekcia stála celá na potlači. Táto zmena je pre Emmu veľmi symbolická. Ukazuje, ako dozrieva, ako sa učí pracovať s technikami, ktoré sú náročné, a ako z nich postupne robí svoj vlastný jazyk. Jej rukopis sa začal formovať aj tým, že nikdy nešla cestou klasického „najprv si nakreslím návrhy“. Všetko robí opačne. „Mňa inšpirujú skôr tie materiály a látky,“ priznáva. Najprv si robí rešerš textílií, skúša ich, ohmatáva, pozoruje, čo s nimi robí svetlo, pohyb, sklad, kombinácia. Až keď má materiál v rukách, začína kresliť. A aj tak sa návrhov často nedrží: „Urobím jednu vec a potom si poviem – k tomu by sa vlastne hodilo niečo úplne iné.“ V jej práci je silný moment intuície, vnútorného vedenia a citlivého reagovania na to, čo odev chce byť. Je to presný opak striktne akademického postupu, kde sa celý odev vymyslí a uzavrie „na papieri“ ešte predtým, než sa človek vôbec dotkne látky.
Mnohé techniky, ku ktorým sa dnes vracia, majú hlboké korene. Naučila sa ich doma – od starej mamy, ktorá ovládala tradičné remeslá, a neskôr aj na škole. „Bola som veľmi šťastná, že toto sa môžeme učiť na škole… a doteraz to využívam,“ hovorí o tkaní či čipke. To jej umožňuje prepájať tradíciu so súčasnosťou, remeselnosť s autorským experimentom. V jej rukopise je preto čitateľná úcta k detailu, trpezlivosti a pomalej práci, no zároveň túžba pretvárať tieto techniky do niečoho nového, aktuálneho a hravého. Emmin estetický svet má ešte jeden dôležitý pilier: eleganciu. Nie však tú sterilnú, chladnú, ale prirodzenú, ľudskú, založenú na precíznosti a čistote tvaru. „Ja mám veľmi rada eleganciu,“ hovorí, a keď opisuje svoje odevy, často spomína ich nositeľnosť, ich schopnosť fungovať v šatníkoch rôznych ľudí, ich flexibilitu. Odev podľa nej môže byť raz elegantný, inokedy športovejší – záleží, ako si ho človek poskladá. Tento postoj sa prelína s jej uvažovaním o móde ako o slobode: nie ako o kategóriách, ktoré treba naplniť, ale ako o nástroji, ktorý sa prispôsobuje osobnosti. Za všetkým však stojí remeslo. Šitie ju baví najviac: „To je pre mňa… ja sa v tom vyžívam,“ hovorí s nadšením. Keď šije, chce, aby bol kúsok rýchlo hotový – nie preto, že je netrpezlivá, ale preto, že ju fascinuje moment premeny. To, ako sa idea zmení na reálny odev, ktorý môže niekto nosiť, je pre ňu jeden z najintímnejších momentov tvorby. V kombinácii s jej záľubou v ručnej práci – „aj keď niečo pozerám, tak si štrikujem“ – vytvára tento vzťah k materiálu základ jej estetiky. Je to móda, ktorá vzniká medzi rukami a hlavou, nie za obrazovkou počítača. Rukopis Emmy je preto kombináciou viacerých rovín: hravosti, ktorá ju sprevádza od detstva; rešpektu k remeslu, ktoré zdedila aj vyštudovala; a potreby pracovať intuitívne, citlivo, s veľkou pozornosťou k detailu. Nechce sa nechať zviazať formalitou, no zároveň v každom kúsku cítiť jej precíznosť. Je to rukopis, ktorý sa stále vyvíja – no už dnes je jasné, že stojí na pevných základoch a unikátnej estetickej citlivosti, ktorú si vybudovala sama.
Ak Emmin rukopis vzniká v dotyku s materiálom, potom jej celé tvorivé smerovanie stojí na procese, ktorý je rovnako intuitívny ako disciplinovaný. Sama hovorí, že pri kolekciách nezačína kreslením návrhov – nezačína dokonca ani strihom či konkrétnym modelom. Začína myšlienkou. „Pre mňa je dôležité najprv ustanoviť ten koncept,“ vysvetľuje. Sleduje ľudí, prostredie, rozhovory, náladu v spoločnosti, politickú situáciu, svoje vlastné emócie. Všíma si, ako sa mení atmosféra okolo nej, ako reagujú ľudia, čo prežívajú, aké ilúzie, tlaky či otázky si so sebou nosia. Svoj tvorivý proces opisuje ako vnútorný ponor: „Ja sa tak nejak ponorím do seba, rozmýšľam, na čom by som mohla pracovať, alebo možno aj žiť do svojho života.“ Až keď má tento prvotný impulz, začína robiť rešerš. Nejde však len o obrázky či referencie. Pozerá si prácu dizajnérov, študentov z iných škôl, staršie kolekcie, nové prístupy. Z toho si vyberá témy, ktoré ňou „pohnú“ a tie potom transformuje do vlastnej vizuálnej reči. Keď sa jej myšlienka usadí, prechádza k tomu, čo je pre ňu najprirodzenejšie: materiály. Emmin proces ide oproti školskému systému – „na škole nás učia kresliť návrhy, ale ja idem opačným smerom“. Najprv si robí materiálové skúšky: skúša, čo látka vydrží, ako sa správa v pohybe, čo spraví svetlo, ako sa kombinuje s inými textíliami. Keď jej niečo „klikne“, začne tvoriť. Dôležitá je jej schopnosť nerešpektovať vlastné návrhy. Hovorí to bez hanby: „Niekedy ani nedržím tých návrhov… urobím jednu vec a poviem si – k tomu by sa hodilo niečo úplne iné.“ Tento prístup dáva jej kolekciám prirodzenú dynamiku. Odevy nevznikajú podľa plánov, ale podľa toho, čo si materiál vypýta. Táto flexibilita jej umožňuje tvoriť modely, ktoré pôsobia živo, autenticky a presne odrážajú jej koncept. Pre Emmu je typické, že každá jej kolekcia je zároveň aj technickou výzvou. Rada pracuje s tým, čo je náročné: plisované látky, ktoré sa ťažko žehlia a šijú; techniky, ktoré nemala rada; materiály, ktoré si vyžadujú trpezlivosť. „Najväčší challenge bola pre mňa plisovaná látka,“ hovorí. V kolekcii ju však použila bez kompromisov. A podobne to bolo so sieťotlačou. Najskôr ju odmietala, no práve na nej postavila svoju najdôležitejšiu – bakalársku – kolekciu.
Bakalárska práca Mirage* bola pre Emmu kľúčovým momentom. Kolekciu prezentovala v bratislavskom Kácečku a postavila ju na téme ilúzie. „Mala som pocit, že žijeme v nejakej ilúzii,“ vysvetľuje. Čerpala z pocitu, že ľudia si často miešajú realitu s vlastnými predstavami a vidia veci inak, než v skutočnosti sú. A túto myšlienku pretavila do odevu: „Aby sa divák pozrel raz a videl niečo, potom sa pozrel druhýkrát a videl niečo úplne iné.“ Deväť modelov, všetky potlačené, reagovali na pohyb, svetlo a spôsob nosenia. Jeden z nich tvorili plisované látky, ktoré na svetle vyzerali inak než v tieni. Iný pracoval s prekrývaním, ďalší s vrstvením. Všetky však spájal moment nejasnej hranice medzi realitou a preludom. Emma nezostáva len pri jednej technike. Vo svojom portfóliu má aj kolekciu, v ktorej pracovala so savom – odfarbovala riflovinu, vytvárala vlastné dezény a rozmýšľala nad pominuteľnosťou. „Pracovala som so savom… bolo to dosť náročné, ale na tú dobu ma to veľmi bavilo,“spomína. Kolekciu prirovnávala k púpave, ktorá sa rozletí, zanikne, no znova z nej vyrastie niečo nové. Už vtedy bolo jasné, že jej diela budú mať vždy aj symbolickú rovinu. Aktuálne pracuje na kolekcii založenej na čipke. Najprv chcela vytvárať vlastnú ručne zjednodušenú čipku, no rýchlo pochopila, že tradičné techniky sú nádherné, no časovo náročné. „Chcela som niečo rýchlejšie,“ priznáva. Preto prišla s nápadom pretransformovať tradíciu pomocou laserovania. Navrhla vlastný dezén, nechala ho vyrezať z filcu a vytvorila materiál, ktorý nie je ani starý, ani nový – je to čipka v súčasnej podobe. Priznáva, že pri príprave kolekcie skúšala aj háčkovať či pliesť, ale laser jej umožnil rýchlejšiu, modernejšiu a zároveň esteticky ostrú interpretáciu minulosti. Jej proces je preto veľmi komplexný: začína v hlave, pokračuje v rukách a končí v priestore medzi telom a materiálom. Všetko, čo vytvára, má svoju vnútornú logiku a osobnú rovinu. Emma neemituje módu. Ona ju prežíva, premieňa, hľadá v nej symboly a zároveň remeslo. Jej kolekcie sú výsledkom vrstvenia techník, ideí, skúšok, intuície a tichého presvedčenia, že každý odev môže niesť príbeh, ktorý si divák vytvorí sám.
*Mirage je Emmina autorská kolekcia, v ktorej skúma hranicu medzi realitou a ilúziou – tichý priestor, kde sa veci javia inak, než v skutočnosti sú. Inšpirovala ju fascinácia preludmi, optickými hrami a atmosférou „nočného cirkusu“, ktorá pracuje so svetlom, tieňom a pohybom. V tejto sérii sa materiál stáva médiom klamu: mení sa pri pohybe, inak reaguje na svetlo a divák v ňom pri každom pohľade vidí niečo nové. Mirage je pre Emmu prvým výrazným vstupom do sveta koncepčnej módy — kolekciou, kde sa spája technika, hra a pocit nejasnej skutočnosti do jedného autorského zážitku.
Hoci Emma pôsobí veľmi intuitívne a prirodzene, jej tvorba je postavená na hlbokých hodnotách, ktoré sa objavili ešte skôr, než si uvedomila, že sú vlastne hodnotami. Je pre ňu charakteristické, že sa nepúšťa do tvorby len preto, že treba odovzdať semestrálku alebo nafotiť novú sériu na Instagram. Každý odev je výsledkom postoja, ktorý sa v nej formoval už od detstva – cez rešpekt k remeslu, citlivosť k materiálu a schopnosť vnímať veci okolo seba možno intenzívnejšie, než je pre bežného človeka prirodzené. „Ja som taký moc empatický človek,“ hovorí. A práve empatia je jednou z najviditeľnejších vrstiev jej práce. Všíma si, čo sa deje medzi ľuďmi, ako reagujú na prostredie, čo ich trápi, aké nálady či tlaky sa odrážajú v spoločnosti. Z týchto pozorovaní potom vznikajú koncepty jej kolekcií – nie sú to témy vytrhnuté z estetiky, ale zo života. Ďalšou vrstvou jej tvorby je udržateľnosť, ktorú nevyznáva ako marketingový slogan, ale ako prirodzený spôsob myslenia. Jej vzťah k materiálu je natoľko osobný, že by jej vlastne ani nenapadlo vyhadzovať látky, s ktorými raz pracovala, alebo ich brať ako „spotrebný materiál“. Keď rozpráva o stáži u Petry Kubíkovej, spomína nielen intenzívne obdobie, ale aj drobnosti, ktoré ju formovali najviac: „Za to, že som jej pomáhala, mi dávala rôzne kusy látok. A ja som si ich vždy brala, lebo mi bolo ľúto, že by ich vyhodila.“ Tento moment veľa prezrádza. Nie je v ňom póza ani romantizovanie recyklácie. Je v ňom prirodzený vzťah k materiálu ako k niečomu živému, čo si zaslúži ďalšiu šancu. Dodáva: „Mám štyri IKEA tašky kúskov látok. A všetko sa snažím použiť – či už ako vrecká, goliere, malé časti odevov.“ Udržateľnosť v jej tvorbe nie je radikálna ani dogmatická. Nie je to prísny manifest. Je to skôr citlivý, tichý postoj, ktorý hovorí: čo mám, to použijem, pretože materiál má hodnotu a príbeh. Táto úcta pramení aj z remeselnej tradície, ktorú v sebe nesie zo svojej rodiny. Stará mama ju naučila paličkovanú čipku, štrikovanie, ručné techniky – všetky tieto dlhé, pomalé procesy v nej zanechali hlboký rešpekt k tomu, koľko času, trpezlivosti a ľudského dotyku stojí za každým kúskom látky. Emma túto tradíciu nepreberá doslovne, ale prekladá ju do súčasného jazyka. Keď dnes vytvára kolekciu založenú na čipke, nepúšťa sa do ručného paličkovania v tradičnom zmysle. Hľadá spôsob, ako čipku aktualizovať, spôsobiť, že žije v dnešnom tempe, medzi dnešnými technológiami. „Najprv som chcela vytvoriť vlastnú čipku ručne,“ vysvetľuje, „ale chcela som to dať do modernej doby. Preto som navrhla dezén a nechala ho vyrezať laserom z filcu.“ Je to presne jej spôsob – spojiť staré s novým, tradíciu s inováciou, remeselnosť s technológiou.
Okrem ekológie rieši Emma aj nositeľnosť a zodpovednosť voči ľuďom, ktorí jej odevy budú nosiť. Nie je pre ňu dôležité posúvať módu do extrému, ale vytvoriť kúsky, ktoré môžu byť súčasťou šatníka na dlhé obdobie. Hovorí o tom, ako každý odev môže byť kombinovaný rôznymi spôsobmi – elegantný aj športovejší, podľa toho, s čím si ho človek oblečie. „Snažím sa, aby moje kúsky boli kombinovateľné s tým, čo majú ľudia doma,“ vysvetľuje. Tento prístup nie je len praktický. Je to ďalšia forma udržateľnosti – tvoriť odevy, ktoré prežijú viac než jednu sezónu alebo jeden styling. A napokon, je tu ešte jeden dôležitý aspekt: radosť. Emma je síce veľmi uvedomelá a citlivá, no zároveň otvorene hovorí o tom, že móda je jej sloboda, priestor, kde môže robiť to, čo ju baví. „Som vďačná, že viem, čo ma baví, a môžem to robiť,“ hovorí. To, že jej odevy ľudia nosia, je pre ňu potvrdením, že jej práca má zmysel. Dodáva: „Keď vidím niekoho nosiť moje veci, to ma najviac posúva dopredu.“ V jej slovách nie je pýcha, ale čistá radosť z toho, že tvorba jej nezostáva v školskom ateliéri, ale má život, hýbe sa na ulici, žije na cudzích telách. Všetky tieto roviny spolu vytvárajú Emmin pohľad na módu ako médium, ktoré nie je len estetické, ale aj etické. Je to priestor pre otázky, pre citlivosť, pre zodpovednosť voči svetu aj voči materiálu. Jej tvorba je dôkazom, že udržateľnosť nemusí byť príkaz ani trend – môže to byť prirodzený spôsob existencie, ktorý vychádza z osobnosti tvorcu.
Emma patrí k tým mladým tvorkyniam, ktoré si svoju cestu budujú potichu, ale veľmi dôsledne. Nehrá sa na veľké gestá, nesnaží sa za každú cenu preraziť rýchlo a okázalo. Jej rast je prirodzený – vychádza z práce, z remesla, z trpezlivosti a zo schopnosti odovzdať niečo, čo ľudí naozaj osloví. A práve reakcie ľudí sú pre ňu jedným z najväčších motorov. Keď po bakalárskej prehliadke v Kácečku prvýkrát pocítila, že jej tvorba si našla publikum, bolo to pre ňu zásadné: „Po tej prehliadke si ma začali viacej všímať, niekto chcel niečo požičať, nafotiť… to sú tie momenty, ktoré nás mladých dizajnérov posúvajú,“ hovorí. Jedna z najkrajších spätných väzieb, ktorú spomína, je tá úplne prvá, keď pred troma rokmi predala svoj prvý odev a dnes ho stále vída na žene, ktorej ho šila. „Je to super pocit, keď vidím, že niekto nosí moje veci,“ vraví. V týchto slovách je niečo hlboko ľudské: Emma nie je autorka, ktorá by tvorila odevy pre abstraktných zákazníkov alebo pre efekt. Tvorí pre ľudí, ktorí sa v jej odevoch reálne pohybujú, cítia sa v nich dobre a dávajú im nový život. Aj keď je dnes súčasťou prostredia, kde je online prezentácia akoby nevyhnutnosťou, sama priznáva, že tento svet jej nie je prirodzený. „Ja moc nie som online typ človeka,“ hovorí. Vie však, že ak chce, aby jej práca žila aj mimo školských prezentácií, bude sa musieť naučiť byť v online priestore aktívnejšia. Aj preto sú pre ňu dôležité prehliadky, stylingy, fotenia či spolupráce – tam jej odevy dýchajú najviac a tam si ich ľudia všimnú najrýchlejšie. Jej dnešné fungovanie je kombináciou študentských projektov, vlastnej tvorby a menších zákaziek. Školské kolekcie nevníma ako uzavreté svety. Naopak, často sa stávajú základom pre komerčnejšie kúsky, ktoré si ľudia kupujú alebo požičiavajú. Keď príde domov zo školy, tvorí ďalej: „Ja vždy, keď prídem zo školy, si večer šijem niečo pre seba,“ hovorí. Z kúskov látok, ktoré má doma, skladá nové veci, a tie potom končia na foteniach či u zákazníkov. Je to svojský kolobeh, ktorý jej umožňuje rozvíjať sa šikovne a prirodzene – bez tlaku vytvárať veľké kolekcie, ale s pocitom, že každý deň posúva svoj rukopis o krok ďalej. Emma Dvorská dnes stojí na začiatku kariéry, ktorá môže ísť rôznymi smermi – do autorskej módy, do remeselnej tvorby, do experimentálnych kolekcií, do spoluprác či do pomalej, precíznej módy s dlhým životom. No už teraz je jasné, že nech pôjde kamkoľvek, pôjde tam s rovnakou citlivosťou, pokorou a remeselnou istotou, o ktorej svedčia jej diela. Jej príbeh je dôkazom, že najzaujímavejšie veci vznikajú vtedy, keď sa človek neopiera o systém, ale o vlastnú zvedavosť, prácu a pravdivosť.
Príbeh Emmy Dvorskej ukazuje, že móda nemusí vzniknúť v hluku trendov, ale v tichu dielne, v dotyku s materiálom a v trpezlivosti, ktorá sa buduje rokmi. Jej tvorba vyrastá z detskej zvedavosti, zo stáže, ktorá ju presvedčila pokračovať, z remeselných koreňov starej mamy aj zo schopnosti premýšľať o odeve ako o príbehu. Každý jej model nesie odtlačok intuície, citlivosti a empatie, no zároveň aj technickej istoty, ktorá sa v nej za posledné roky usadila. Emma je dôkazom, že mladý autor nemusí hľadať veľké gestá, aby zaujal. Stačí, keď pracuje úprimne, poctivo a s rešpektom k materiálu. Je na začiatku, ale už teraz je zrejmé, že jej cesta bude smerovať k móde, ktorá má hĺbku, etiku a osobnosť. A ak niečo definuje Emmu najlepšie, je to presvedčenie, že odev môže byť slobodou aj zodpovednosťou zároveň.
Emma Dvorská je módna návrhárka a autorka, ktorá pracuje na priesečníku remesla, intuitívneho procesu a udržateľného myslenia. Vyštudovala odevný dizajn na Škole úžitkového priemyslu v Ružomberku, krátko sa venovala dejinám umenia na Trnavskej univerzite a následne pokračovala v štúdiu odevného dizajnu na VŠVU v Bratislave. Kľúčovým momentom jej formovania bola stáž v ateliéri Petry Kubíkovej, kde si osvojila precíznu prácu so strihom, materiálom a detailom. Vo svojich kolekciách sa venuje témam ilúzie, pamäti a tradície – pracuje s potlačou, plisovanými materiálmi či autorskou „čipkou“ vytváranou pomocou laseru. Typické je pre ňu citlivé narábanie s látkami, využívanie zvyškov a dôraz na nositeľné, kombinovateľné kúsky, ktoré majú dlhší život než jednu sezónu.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
