Minimalizmus ako priestor pre módu, akcent a detail

Dátum: 13.02.2026

Autor: Martin Brix

Marianna Tomanová pristupuje k módnej fotografii ako k priestoru, v ktorom má každá vec svoje miesto – móda, tvár aj detail. Minimalizmus pre ňu nie je cieľom, ale nástrojom, ako zvýrazniť jeden akcent a nechať obraz dýchať. Od prvých školských editoriálov a skorých publikácií sa jej cesta prirodzene posúvala smerom k profesionálnej editoriálnej a beauty fotografii, kde sa dôraz na portrét, tímovú spoluprácu a prácu s priestorom stal základom jej vizuálneho jazyka. Mariannin profil sleduje jej vývoj od obdobia hľadania a experimentu až po súčasnú prax medzi Prahou a Bratislavou, jej vzťah k analógovej fotografii a vedomému spomaľovaniu procesu, aj spôsob, akým si dnes nastavuje rovnováhu medzi editoriálnou slobodou a komerčnou disciplínou.

Marianna Tomanová dnes hovorí o módnej fotografii ako o niečom, čo ju sprevádza odjakživa, no keď sa vracia na úplný začiatok, nejde o jeden moment, ktorý by všetko odštartoval, ale o atmosféru a prirodzený proces formovaný už od detstva – o detskú izbu, spoločné hry so sestrou, ktorá túžila byť módnou dizajnérkou, a o vizuálny svet prelomu tisícročí, v ktorom vkus formovali skôr videoklipy než učebnice. „Veľmi nás ovplyvňovali videoklipy tej doby. Ja som 92-ka, takže keď sme mali desať rokov, nahrávali sme si klipy, skúšali napodobňovať outfity a dizajny,“spomína. Móda bola prítomná prirodzene, ako niečo, s čím sa dá hrať, čo sa dá pozorovať a pretvárať. Fotografia prišla o čosi neskôr, no o to intenzívnejšie – v momente, keď jej otec kúpil prvý kompaktný fotoaparát. „Myslím, že som mohla mať jedenásť. Vtedy som začala fotiť,“ hovorí stručne, bez pátosu, akoby šlo o samozrejmosť. Hoci vyrastala v prostredí, kde sa kreativita objavovala v rôznych podobách – otec maľoval, písal poéziu a kedysi chcel byť režisérom – rozhodovanie o budúcnosti nebolo automatické. Dlho sa zdalo, že pôjde „bezpečnejšou“ cestou, na gymnázium, možno neskôr na právo. Práve vtedy však prišiel zlom. „Proste som povedala otcovi, že nejdem na gymnázium. Že ma baví niečo iné,“ opisuje moment, keď sa rozhodla prihlásiť na strednú umeleckú školu. Zvolila si dizajn na Súkromnej škole umeleckého priemyslu Bohumila Baču v Bratislave – a späť by sa, ako sama hovorí, vrátila bez váhania. „Keby môžem opakovať strednú školu, tak ju opakujem znova. Naučila ma fakt najviac.“ Práve tam sa začalo kryštalizovať jej smerovanie k módnej fotografii. Už jej študentské práce mali podobu módnych editoriálov, často s jej sestrou ako modelkou, a škola ju v tomto zameraní nielen nebrzdila, ale aktívne podporovala. „Aj keď tam boli konceptuálne zadania, nikdy mi nebránili fotiť módu. Niekedy mi témy dokonca prispôsobili.“

Rozhodnutie venovať sa móde bolo pre Mariannu prekvapivo rýchle a sebaisté. Listovanie magazínmi ju naučilo čítať obraz ako príbeh, nie ako záznam oblečenia. „Fascinovalo ma, že editoriál nie je len o tom, že niekto nafotí oblečenie. Vždy tam musí byť portrét, nejaký príbeh,“vysvetľuje. Tento dôraz na naratív a portrétnosť sa stal jedným zo základných kameňov jej prístupu. Už počas strednej školy začala fotiť pre študentov odevného dizajnu a jej maturitná práca – módny editoriál s modelkou z agentúry Exit – nebola len školským projektom, ale prvým profesionálnym signálom. Keď fotografie poslala ďalej, ozvali sa jej priamo z agentúry. „Napísali mi, že sa im to páči a že si môžem brať modelky.“ Krátko nato nasledovali vlastné voľné projekty, zverejňované na platformách ako Behance, prvé ocenenie a v devätnástich – dvadsiatich rokoch aj prvá publikácia v Inspire Magazine. „Tam to celé začalo,“ uzatvára túto kapitolu s pokojom niekoho, kto si už dávno uvedomil, že cesta, ktorú si zvolil, nevznikla náhodou, ale postupným vrstvením rozhodnutí, intuície a práce.

Keď Marianna po strednej škole plynulo prešla z prostredia školských zadaní do reálneho sveta editoriálov, jej fotografia sa ešte nedala opísať jednou presnou vetou. Nebola to fáza jasne definovaného rukopisu, skôr obdobie skúšania, vrstvenia a hľadania vlastného jazyka. Sama to dnes pomenúva veľmi otvorene – vtedy ju viac než hotový výsledok bavilo samotné skladanie obrazu. „Veľa sme robili moodboardy. Keď sme si povedali, že editoriál má byť biely, tak sme si hľadali všetky možné podoby bielej – v stylingu, v materiáloch, v priestore,“ spomína. Móda pre ňu nebola fixným štýlom, ale ihriskom, na ktorom sa dalo experimentovať bez strachu z omylu. „Skúšali sme si rôzne polohy, rôzne štýly. Ešte to nebolo také vycibrené, že by som si povedala: musím tam mať presne tento prvok.“ Práve v tomto období sa však začala formovať jedna z najdôležitejších vecí, ktoré dnes považuje za samozrejmé – módny editoriál ako tímová disciplína. „Modná fotka je fakt tímová práca. To proste tak je,“ hovorí bez romantizovania. Postupne okolo seba vytvorila stabilný okruh ľudí – stylistov, make-up artistiek, vlasových stylistov – s ktorými si rozumeli nielen vkusom, ale aj názorom. Nebol to kalkulovaný networking, skôr prirodzené spájanie ľudí, ktorí chceli robiť veci poriadne a s radosťou. „Začali sme spolu robiť projekty, bavili sme sa tým, posielali sme to do časopisov a mali sme obdobie, keď sme mali skoro každý mesiac nejakú publikáciu,“ opisuje tempo, ktoré ju rýchlo posunulo z polohy talentovanej študentky do pozície profesionálky.

Zároveň si však uvedomovala, že technická istota a štýl neprichádzajú naraz. Kompozícia a „videnie“ obrazu boli pre ňu prirodzené, no technická stránka fotografie sa stále vyvíjala. „Myslím si, že kompozíciu mám v oku, ale technicky sa stále učím. Aj dnes používam jednoduché svietenie,“priznáva. Nešlo jej o komplikované svetelné schémy, skôr o čistotu a čitateľnosť obrazu. Každý nový projekt bol školou sám o sebe – či už editoriál, beauty* séria alebo neskôr reklama, kde sa pracuje rýchlejšie a pod väčším tlakom. „S každým projektom sa človek niečo učí. Reklamy sú úplne iný formát, tam sa ide rýchlo a presne.“ Postupne sa začala vyjasňovať aj jej vnútorná hranica – čo fotiť chce a čo nie. Nie z pozície pózy, ale z veľmi praktickej skúsenosti. „Keď ma niečo neinšpiruje alebo ma nebaví to oblečenie, zistím, že to neviem fotiť,“ hovorí priamo. Pre ňu nie je možné oddeliť výsledok od osobného vzťahu k téme. Aby dokázala odovzdať stopercentný obraz, musí ju baviť všetko – styling, lokácia, človek pred objektívom. Aj preto sa nikdy nesnažila byť fotografkou „pre všetko“. „Určite by som nevedela fotiť úplne všetko. Svadby ma nebavia, volány ma nebavia. Mám radšej prísnejší štýl, čisté strihy, farby.“ Z tohto obdobia si odniesla ešte jednu kľúčovú skúsenosť – že silný editoriál nevzniká z úplnej kontroly, ale z rovnováhy medzi prípravou a otvorenosťou. Moodboard je dôležitý, koncept je nutný, no vždy musí zostať priestor pre náhodu, reakciu na priestor či energiu modelky. „Nikdy to nemám úplne striktne dané. V móde je veľká časť procesu, kde sa to ešte môže tvoriť,“ vysvetľuje. Práve v tomto priestore medzi plánom a improvizáciou sa začal rodiť jej neskorší rukopis – minimalistický, no nikdy sterilný, presný, ale stále živý. 

*Beauty fotografia / beauty projekt – označuje typ fotografickej tvorby, ktorá sa sústreďuje predovšetkým na tvár, pokožku, vlasy a make-up. Nejde o dokumentovanie konkrétneho produktu či lookbookový záznam, ale o prácu s výrazom, detailom a vizuálnou náladou. Beauty projekty často vznikajú ako editoriálne alebo autorské série, v ktorých sa experimentuje s farbou, textúrou, svetlom a emóciou, pričom tvár funguje ako hlavný nositeľ obrazu a významu.

Ak sa v predchádzajúcich rokoch Mariannina tvorba niesla v znamení hľadania, dnes už sama pomenúva svoj vizuálny jazyk pomerne presne. Nie ako uzavretý systém, ale ako rámec, v ktorom sa dokáže slobodne pohybovať. „Asi by som to nazvala bold minimal,“ hovorí, „že všetko tam hrá, ale vždy tam musí byť niečo výrazné. Niečo, čo trochu udrie do očí, ale zároveň neruší.“ Minimalizmus u nej nikdy neznamená chlad alebo prázdno. Je to skôr spôsob, ako nechať vyniknúť jeden akcent – farbu, materiál, líniu, rekvizitu – a dať mu dostatočný priestor, aby sa stal nositeľom emócie aj pamäte. Tento prístup sa prirodzene prepája s jej vzťahom k priestoru. Lokácia pre ňu nie je neutrálne pozadie, ale aktívny spoluhráč. „Lokácia ma dokáže hrozne inšpirovať. Baví ma interiérový dizajn,“ priznáva a zároveň dodáva, že práve v tomto smere cíti isté vyčerpanie domáceho prostredia. „Mám pocit, že na Slovensku som už všetko vyčerpala, preto teraz viac hľadám v Čechách.“ Prirodzene ju priťahujú priestory s históriou a charakterom – povojnová architektúra, brutalizmus, mid-century modern nábytok. Zbieranie takýchto miest sa pre ňu stalo súčasťou tvorivého procesu, akýmsi vizuálnym archívom, ku ktorému sa vracia podľa nálady a konceptu. Aj v štúdiu však platí rovnaký princíp: keď zmizne prostredie, musí všetko uniesť móda, póza a výraz. „Na čistom pozadí to musí byť niečím zaujímavé. Tam už sa nemá kam schovať.“

Kľúčovým prvkom jej fotografií zostáva človek. Nie dokonalosť, ale prítomnosť. „Mám rada modelky, ktoré nie sú na prvú dokonalé. Nejaké malé defekty,“ hovorí a tým definuje aj svoj vzťah k portrétu. Model alebo modelka pre ňu nie sú vešiakom na oblečenie, ale aktívnou súčasťou príbehu. „Ten človek musí vedieť pózovať. Musí to mať v očiach,“ zdôrazňuje. Práca s modelom je dialóg – najprv sa prejde moodboard, nálada, rola, a potom sa hľadá moment, keď sa prestane hrať a začne byť obraz pravdivý. „Nechávam priestor, aby do toho ten človek dal aj seba. Inak by to bolo strnulé.“

Výrazný posun v jej vnímaní obrazu prišiel s analógovou fotografiou a stredoformátovým fotoaparátom. Práve ten ju spomalil a prinútil premýšľať inak. „Keď fotím na stredoformát, úplne inak rozmýšľam,“ hovorí. Pätnásť záberov na jednu rolku filmu mení vzťah k rozhodnutiu, k momentu aj k zodpovednosti. „Je tam taký adrenalín. Každé stlačenie spúšte má váhu,“ opisuje pocit, ktorý ju paradoxne upokojuje aj vyrušuje zároveň. Film jej priniesol aj inú farebnosť, jemnosť a hĺbku, ktorú si spája najmä s beauty projektmi, kde sa môže sústrediť na tvár, výraz a detail. Práve tieto série si dnes vie najľahšie predstaviť aj mimo kontextu magazínu – ako veľkoformátové printy, ako samostatné diela. Hoci pracuje v rôznych formátoch – od editoriálov cez beauty až po reklamu – nepociťuje potrebu striktného rukopisu, ktorý by sa opakoval za každú cenu. „Nemám jeden prvok, ktorý by bol na každej fotke,“ hovorí otvorene. Skôr ide o súbor citlivostí: vzťah k priestoru, k móde, k telu, k napätiu medzi čistotou a narušením. „Väčšinou sa tam objaví aspoň jeden tailoringový look, niečo prísnejšie,“ dodáva, no vždy v kontexte celku. Estetika u nej nevzniká z opakovania, ale z konzistentného spôsobu uvažovania – z otázky, čo je v danom obraze podstatné a čo môže pokojne zmiznúť.

V posledných rokoch sa tvorba Marianny Tomanovej prirodzene rozdelila na dve paralelné línie, ktoré sa však navzájom nevylučujú, skôr sa udržiavajú v krehkej rovnováhe. Na jednej strane editoriálna a autorská fotografia, kde má priestor na experiment, príbeh a náhodu, na druhej komerčné zákazky, ktoré jej dávajú istotu, rytmus a profesionálnu disciplínu. Sama tento rozdiel pomenúva veľmi presne. Pri reklame je obraz vyriešený ešte predtým, než sa vôbec začne fotiť. „Tam sa tá fotka rieši do detailov dopredu. Na sete už len naplníme svetlo, pózu, všetko musí fungovať presne,“ vysvetľuje. Kreatívny priestor je tu obmedzený, no jasne definovaný – a Marianna ho berie ako súčasť remesla, nie ako kompromis. „Je to o tom, aby to bolo pekné, svetelné a fungovalo.“ Úplne iný svet predstavuje editoriálna fotografia. Práve tam vzniká priestor pre voľnosť, pre tvorbu, ktorá sa ešte môže počas fotenia meniť a vyvíjať. „V móde je veľká časť procesu, kde ešte vzniká príbeh,“ hovorí a dodáva, že si zámerne necháva otvorené dvere pre náhodu. Nie z nepozornosti, ale z dôvery v proces. Editorál je pre ňu miestom, kde sa môže oprieť o tím, náladu, hudbu, energiu ľudí na pľaci. „Ja musím mať na fotení zábavu. Playlisty, tancujeme, sme uvoľnení. Keď je napätie, blokuje to hlavu,“ priznáva. Práve táto atmosféra je podľa nej kľúčom k fotografiám, ktoré nepôsobia stroho ani vypočítavo, ale živo. Rok 2024 a začiatok roka 2025 znamenali pre Mariannu výrazný posun. Dlhodobý vnútorný pocit, že sa chce viac prepojiť s Prahou a tamojším módnym prostredím, sa preklopil do reality pomerne nenápadne – bez veľkých plánov, skôr ako prirodzené pokračovanie. „Len som si to povedala v hlave,“ hovorí o období, keď cítila, že potrebuje zmenu. Následné spolupráce s pražskými redakciami, pravidelná práca pre magazíny ako Cosmopolitan, Elle či Vogue a postupné presťahovanie sa do Prahy jej otvorili nový kontext. Nie dramatický zlom, ale rozšírenie priestoru, v ktorom môže robiť presne to, čo ju baví. „Je tam viac príležitostí robiť módu,“ konštatuje jednoducho.

Napriek rastúcemu tempu a množstvu zákaziek si Marianna udržiava silný vzťah ku kontrole nad vlastnou prácou. Retuš si robí sama, nie z nedôvery, ale z potreby mať obraz pod rukami od začiatku až do konca. „Zatiaľ to stíham a chcem to tak,“ hovorí. Jej pracovný model stojí na dôvere v tím, no zároveň na osobnej zodpovednosti za výsledok. Aj preto vníma úspech veľmi osobne a skromne. Nie ako jeden konkrétny míľnik, ale ako možnosť robiť prácu, ktorú robí. „Môj najväčší úspech je, že sa tým môžem živiť,“ priznáva. Každá spolupráca, každý nový klient, každá správa z redakcie je pre ňu potvrdením, že cesta, ktorou ide, má zmysel. Do budúcnosti sa pragmaticky, cez tiché želania. Výstava je jedným z nich – ideálne postavená na analógových fotografiách, veľkoformátových printoch, najmä z beauty projektov, kde cíti najväčšiu farebnú aj emocionálnu silu. „Určite by som chcela mať výstavu,“ hovorí, no bez tlaku na okamžité naplnenie. Rovnako otvorene hovorí aj o potrebe vrátiť sa viac k vlastným projektom, aj keď realita práce to nie vždy umožňuje. „Každý rok si hovorím, že chcem robiť viac svojich vecí,“ dodáva s vedomím, že rovnováha medzi slobodou a profesionálnou zodpovednosťou je proces, nie cieľ.

Mariannin príbeh sa neskladá z jedného rozhodujúceho momentu, ale z plynulej postupnosti drobných volieb, intuície a vytrvalej práce. Od detstva ovplyvneného vizuálnou kultúrou a módnymi obrazmi, cez vedomé rozhodnutie pre umelecké štúdium a skoré zameranie sa na módnu fotografiu, sa jej cesta prirodzene posúvala smerom k editoriálnej tvorbe, v ktorej našla priestor pre príbeh, portrét a tímovú spoluprácu. Postupným hľadaním a skúšaním si vybudovala vizuálny jazyk založený na minimalizme, presnej kompozícii a jednom výraznom akcente, pričom kľúčovú úlohu v jej práci zohráva človek, priestor a vedomé spomalenie procesu, najmä pri práci s analógovým stredoformátom. Dnes sa pohybuje medzi editoriálom a komerciou, medzi Bratislavou a Prahou, s jasným vedomím vlastných hraníc aj hodnôt. Úspech pre ňu neznamená jeden vrchol, ale možnosť robiť prácu, ktorá ju napĺňa, a postupne si vytvárať priestor pre osobné projekty, v ktorých sa jej fotografia môže ďalej rozvíjať bez potreby kompromisov.

Marianna Tomanová je slovenská módna fotografka pôsobiaca prevažne v Prahe a Bratislave. Jej práca sa vyznačuje čistou estetickou citlivosťou, dôrazom na detail a prirodzené svetlo, pričom spolupracuje s prednými módnymi značkami a časopismi v Česku a na Slovensku. Rýchlo sa etablovala ako nová tvár stredoeurópskej módnej fotografie. Počas viac než desaťročnej praxe sa Marianna pohybuje na priesečníku editoriálnej a komerčnej fotografie a jej portfólio odráža túto prirodzenú dvojkoľajnosť. Jej módne a beauty editoriály boli publikované v domácich aj zahraničných magazínoch ako Cosmopolitan, Elle, Vogue CS, Emma, Eva, Hunger Magazine či Tush Magazine a mnohé ďalšie. Popri editoriálnej tvorbe realizuje aj komerčné zákazky pre značky a inštitúcie ako Nehera, Facederma, Direct Fondee, Kinoko, H&M, Eyerim či Tatra banka. Pred jej objektívom sa neobjavujú len profesionálne modelky a modely, ale aj osobnosti z iných oblastí – napríklad baletná tanečnica Veronika Yungová, s ktorou dlhodobo spolupracuje, či hudobníčky a speváčky fotografované v rámci editoriálnych spoluprác pre medzinárodné redakcie, medzi nimi aj americká speváčka Nessa Barrett alebo česko-slovenské hudobníčky Sara Rikas, Katarzia, Nina Farrina alebo Tamara Kramar. Výber portrétovaných osobností nie je u nej otázkou známosti či statusu, ale energie, výrazu a schopnosti pracovať s telom a emóciou – kvalít, ktoré považuje za rovnocenné samotnej móde.

1 2 ... 6 ►