#čerstvé ovocie_fm#efemko#grafický dizajn#grafika#ilustrácia#monotypia#zin

Krehké ziny, silné odkazy

Dátum: 31.08.2025

Autor: Martin Brix

Ilustruje, kreslí, premýšľa a kladie otázky. Nina Bialová patrí medzi mladú generáciu výtvarníčok, ktoré spájajú vizuálne médium s feministickým myslením a osobným pohľadom na svet. V tomto profile sa ponoríme do jej príbehu – od detstva v ateliéri rodičov cez štúdium doma aj v zahraničí až po angažované projekty ako Atlas of the Female Rage či kolektív Muškát. Čo formovalo jej rukopis, ako vníma ženský hnev a prečo verí, že aj najmenší zin môže mať veľký spoločenský dosah?

Nina Bialová je grafická dizajnérka, ilustrátorka a členka kolektívu Muškát, ktorý tvorí s troma ďalšími autorkami. Venuje sa ilustrácii, autorským zinom a angažovaným témam, ktoré pretavuje do osobných vizuálnych projektov. Jej príbeh sa však nezačal v ateliéri na vysokej škole, ale omnoho skôr – doma. Ilustrovanie a tvorba boli pre ňu prirodzenou súčasťou detstva, takmer automatickým nastavením, ktoré jej formovalo videnie sveta. „Moji rodičia sú obaja výtvarníci. Mama je ilustrátorka a maliarka, otec je zlatník a šperkár. Takže ja som to mala od detstva nastavené tak, že nebolo nič iné. Ako keby som ani nevidela nikoho, kto by robil niečo iné,“spomína. Ninin detský svet bol plný obrazov, ateliérového neporiadku a voňavých pastelov. Tvorba bola pre ňu prirodzenou formou hry aj komunikácie. Rovnako prirodzené bolo i rozhodnutie, že sa tejto ceste bude venovať naplno. Aj keď sa v detstve občas stretávala s nepochopením od okolia („Moja mama kreslí alebo maľuje,“ nebolo štandardnou odpoveďou na školské predstavenie rodičov), práve tieto momenty ju utvrdzovali v tom, že si vybrala svoju vlastnú cestu.

Stredoškolskými rokmi prešla na odbore grafika a po ďalšom prirodzenom kroku – prijatí na Vysokú školu výtvarných umení – začala študovať voľnú grafiku v Ateliéri voľnej grafiky u prof. Róberta Jančoviča, akad. mal.. Počas prvých rokov štúdia absolvovala Erasmus pobyt v poľskej Lodži, kde sa prvýkrát naplno stretla s ilustráciou ako samostatným jazykom. Práve tam sa jej štýl začal formovať smerom, ktorý dnes charakterizuje jej rukopis. Po návrate sa rozhodla prestúpiť do Ateliéru ilustrácie a grafiky pod vedením doc. Mgr. art. Ľuboslava Paľa, ArtD.. „Na začiatku školy som mala taký malý blok. Nechcela som byť ako moji rodičia, ale zároveň som chcela robiť to isté. Myslím, že som od nich dosť odlišná. Ale vďaka ich vplyvu a podpore som si mohla vybrať cestu, ktorá bola aj moja,“ hovorí. Jej ilustrátorské a konceptuálne uvažovanie sa naplno rozvinulo až po ďalšom Erasme – tentokrát v Štrasburgu. Práve tam sa začal formovať aj angažovaný presah jej tvorby, ktorý dnes reflektuje v mnohých projektoch. Odtiaľ už nasledovali významné zlomové body ako Memoáre Britney Spears alebo Atlas of the Female Rage. 

*Tma – Tma, je séria 4 risografík, analyzujúcich bdenie. Je vizualizáciou myšlienok, útržkov dní a spomienok, vyplavujúcich sa na povrch pred zaspatím. Každá risografika vyšla v náklade 20ks, v spolupráci s Risko Print-om.

Počas pobytov na Erasme v Lodži (Akademia Sztuk Pięknych w Łodzi) a Štrasburgu (Haute école des arts du Rhin) Nina objavila, že ilustrácia nie je len technika, ale spôsob, ako sa vyjadrovať k svetu. Práve v zahraničí načerpala inšpiráciu z odlišných kultúr a kolektívov, ktoré ju viedli k silnejšiemu premýšľaní o spoločenskej angažovanosti. „V Štrasburgu to bolo prvýkrát, keď sa vo mne formoval aj rukopis, aj angažovanejší prístup. Tam sa to vo mne prelomilo,“ spomína. Dôležitou zástavkou v jej tvorivom vývoji bola ilustrácia k memoáru Britney Spears. Tento projekt vznikol ako školské zadanie, no pre Ninu sa stal silne osobným. Knihu čítala počas pobytu v Štrasburgu, v časoch vlastných vnútorných prežitkov, a tak sa popkultúrny text stal zrkadlom jej vnútorných procesov. „Pamätám si vďaka tej knihe ten Štrasburg, tie emócie, ktoré som mala,“ hovorí. Práve pri Britney sa prvýkrát jasne prepojili jej tematické záujmy – feminizmus, popkultúra a vizualita. Bolo to podľa jej slov prvé dielo, na ktoré bola skutočne hrdá.

Ďalším krokom bol projekt Atlas of the Female Rage* – diplomový projekt, ktorý syntetizoval jej osobné frustrácie s teoretickým základom. Nina v ňom zmapovala rôzne podoby ženského hnevu, kombinujúc texty, ilustrácie a experimenty. „Bola to rovnocenne výtvarná aj teoretická práca,“ dodáva. Súčasťou hľadania vyjadrovacích prostriedkov bol aj boj s vlastnou estetikou. Nina prízvukuje, že má prirodzene čistú a lineárnu kresbu, ktorá je prehľadná a vzdušná. No pri angažovaných témach to nestačilo. „Začala som hľadať techniku, ktorá by to trochu zašpinila,“ opisuje. Našla ju v monotypii – technike, ktorá do presnej ruky vnesie náhodu a surovosť. „Monotypia je taká srandovná, zábavná, drsná. Spojí sa s mojou presnosťou a vznikne niečo, čo je čitateľné, ale uvoľnené,“ vysvetľuje. Dnes ju baví prenášať digitálnu estetiku do analógových techník. I keď dlho tvorila digitálne, dnes jej monotypia dáva hmatateľný rozmer, ktorý digitál nedokáže nahradiť. A hoci počítame s ďalším vývojom jej techniky, momentálne sa cíti komfortne práve v tejto kombinácii presnosti a náhodnosti. Tak vzniká rukopis Niny Bialovej – citlivý, presný a angažovaný.

*Aj v roku 2025 udelila rektorka VŠVU Bohunka Koklesová niekoľko cien za magisterské práce. Medzi inými bola ocenená aj diplomovka s názvom „Atlas of the Female Rage“ od Niny Bialovej z Ateliéru ilustrácie a grafiky z katedry Grafika a iné médiá, pod vedením Ľuboslava Paľa. Práca sa zaoberá pozorovaním, vizuálnou reprezentáciou a písomnou analýzou ženského hnevu ako odpovede na opresívne patriarchálne štruktúry, systematické zlyhania a internalizovanú mizogýniu. Autorka pracuje so širokým spektrom prístupov k hnevu, od historických výtvarných artefaktov, cez digitálne vizuálne výstupy až po autorské kresby a monotypie, pričom vytvára hybridný priestor medzi umením, kurátorstvom a feministickým aktivizmom. Prepájajú sa tu teoretické koncepcie radikálneho, psychického, intersekcionálneho feminizmu a artivizmu, pričom sa tu tiež zdôrazňuje hnev ako konštruktívny politický nástroj, ktorý neslúži iba na vyjadrenie individuálnej frustrácie, ale najmä na iniciovanie kolektívneho odporu. Výsledkom je séria štyroch ilustrovaných autorských zošitov v technike monotypie, ktoré poukazujú na rôznorodosť podôb a vrstiev revolty a ženského hnevu. Práca apeluje na prijatie hnevu ako legitímneho a transformačného zdroja.

Tvorba Niny Bialovej nie je len vizuálna – je to aj výpoveď. Jej práca sa čoraz viac sústreďuje na angažované a feministické témy, ktoré vníma ako prirodzené pokračovanie svojich skúseností, frustrácií a pozorovaní. „Pre mňa to vychádza z osobnej frustrácie. A z toho smútku, že sa to netýka len mňa, ale že to je tak prítomné všade,“ hovorí. Téma patriarchálneho útlaku a ženského hnevu sa stala centrálnou v jej diplomovom projekte Atlas of the Female Rage. Tento zborník textovo-obrazových výstupov pracuje s rôznorodými podobami hnevu, ktorý v spoločnosti často nie je prijímaný – obzvlášť ak ho prejavujú ženy. Nina k téme pristupuje cez osobné skúsenosti, ale aj teoretické rámce. Zároveň však nechce, aby jej diela boli len ilustrovanou kritikou. Skôr hľadá spôsob, ako sprostredkovať komplikované emócie a myšlienky cez vizuálny jazyk. Svoje feministické postoje nevníma ako niečo, čo treba dokazovať, ale ako prirodzený filter, cez ktorý sa pozerá na svet a pretavuje ho do obrazov. Jej vnímanie popkultúry ako priestoru, kde sa zrkadlí spoločenská nerovnosť, je tiež dôležité. Prípad Britney Spears je toho ukážkou: „Ten jej príbeh je vlastne kritikou patriarchálneho systému.“ Ninu zaujíma, ako tieto príbehy fungujú v širších súvislostiach a čo všetko odhaľujú o mechanizmoch moci. Feministická angažovanosť v jej tvorbe nie je len témou, ale aj spôsobom práce – pracuje pomaly, vedome, s dôrazom na proces. Nebojí sa experimentu, ale zároveň si dáva pozor, aby sa nestratila čitateľnosť a výpoveď. S humorom hovorí, že jej experimenty sú „veľmi riadené“ – no aj tak majú silu otvárať dôležité otázky. Tak ako vo feministickom myslení, aj v jej práci sa prelína osobné s politickým. Nina hovorí za seba, ale v jej výpovedi sa spoznávajú mnohé ďalšie ženy. A možno aj vďaka tomu má jej práca taký silný ohlas.

Kamarátstvo, zin a kolektívna sloboda. Muškát je kolektív, ktorý Nina tvorí spolu s ďalšími tromi výtvarníčkami (Namiko Uchnárová, Barbora Lovíšková, Lívia Suchá). Spája ich spoločný záujem o ziny, experiment, priateľstvo a otvorenú výmenu. Nie je to formálne zoskupenie ani produkčný tím, skôr voľná platforma, kde sa môžu hrať, premýšľať, zdieľať a tvoriť. „Je to pre mňa aj ako sa odreagovať od tých náročnejších tém, ktoré riešim profesionálne,“ hovorí Nina. Každý projekt Muškátu má svoju tému, ale vzniká nenútene. Členky si na začiatku brainstormujú okruhy, ktoré ich zaujímajú, a potom sa každá venuje tomu, čo s ňou najviac rezonuje. Finálny výstup tak môže byť ilustrácia, komiks, text alebo ich kombinácia. „Nikto sa s nikým neháda. Je to super projekt aj tým, že tú istú tému riešime štyri rôzne ženy,“ vysvetľuje.

Najnovší projekt vznikal medzi Štokholmom, Prahou, Bratislavou a Pezinkom – a napriek diaľke sa podarilo ho dokončiť a vystaviť na festivale LUSTR v Prahe. LUSTR je najväčší festival ilustrácie v Česku, ktorý prezentuje súčasnú autorskú ilustráciu z domáceho i medzinárodného prostredia. Pre Muškát to bola prvá výstavná prezentácia v takomto kontexte. Zaujímavým prekvapením bolo, že všetky členky vytvorili komiks – každá však úplne iným spôsobom. „Nikdy sa dopredu nebavíme o tom, čo kto robí. A to je na tom to krásne,“ dodáva Nina.

Technicky sa Muškát pohybuje medzi sieťotlačou a digitálnou tlačou. Kým staršie ziny boli celé sieťotlačené, najnovší zošit mal digitálne vnútro a sieťotlačovú obálku. Výstupy sú zvyčajne v náklade okolo 50 kusov – stále zvládnuteľné, ručne dokončované, viazané, skladané. Obálky a plagáty sa striedajú – každá členka má svoju tému, ku ktorej tvorí vizuálnu identitu. Pre Ninu sú tieto malé, osobné a často aj vtipné ziny oslobodzujúcim priestorom. Spomína napríklad zin o austrálskom hercovi Jacobovi Elordim, ktorý vytvorila v čase osobnej zamilovanosti ako formu zábavnej ventilácie. „To sú presne také guilty pleasures, ktoré má asi každý. Len nie každý si z toho spraví zin,“ hovorí so smiechom. Muškát tak predstavuje dôležitý kontrapunkt k jej angažovanej tvorbe – je to miesto, kde nie je tlak, deadline ani fixný koncept. Len štyri autorky, ktoré si veria a tvoria spolu. Výsledkom nie sú len ziny, ale aj vzťahy a priestor pre rast, slobodu a radosť z tvorby.

Hoci je Nina známa najmä vďaka svojim autorským projektom, venuje sa aj rôznorodým spoluprácam, ktoré ju posúvajú v remeselnej aj výtvarnej rovine. Jednou z dôležitých zastávok na tejto ceste bola spolupráca na redizajne legendárneho literárneho časopisu Romboid. V tandeme so Samuelom Čarnokým a Matejom Rumanovským vytvorila novú vizuálnu podobu periodika, pričom sa podieľala na ilustráciách aj grafickom dizajne. „Bol to väčší projekt, kde som robila podľa predlohy Sama Čarnokého. Ilustrácie aj dizajn – veľmi ma to bavilo,“ spomína. Ďalším z projektov, ktorý si Nina pochvaľuje, bola spolupráca s českým antikapitalistickým a feministickým časopisom Fud. Išlo o kolektívny výstup autorov a autoriek, ktorí spolu vytvárali obsah každého čísla. Pre Ninu to bola príležitosť preniknúť do iného kontextu, kde sa prepájali aktivizmus, umenie a publicistika.

Okrem väčších spoluprác má však v portfóliu aj množstvo drobných, osobných projektov – od minizínov až po výstupy s priateľmi. Vníma ich ako formu „slobodnejšej“ tvorby, ktorá jej umožňuje ventilovať sa mimo väčších angažovaných konceptov. Tieto projekty často vznikajú intuitívne, z potreby niečo si v sebe spracovať alebo sa len jednoducho pobaviť. Výstavne sa zatiaľ Nina prezentovala najmä v rámci kolektívnych výstav. Spomína najmä diplomantskú výstavu Kameň, papier, purpena v Pistorieho paláci, ktorú považuje za dobre zorganizovaný formát plný rôznorodých osobností. Zároveň však priznáva, že práca s knižkami a zinmi je menej „výstavná“. Hoci je vizuálne silná, často sa odohráva na malom formáte – a teda si vyžaduje iný spôsob prezentácie. Aj preto hrá v jej profesionálnom živote dôležitú úlohu internet a sociálne siete, cez ktoré oslovuje publikum a zdieľa svoje diela so svetom. Spolupráce sú pre Ninu cestou, ako sa učiť nové veci, vymieňať si pohľady a zároveň ostať verná svojej výpovedi. Či už ide o ilustráciu, dizajn, feministickú publicistiku alebo autorský zin – vždy v nich cítiť jej cit pre kontext, kompozíciu a vnútorný svet.

Nina nevníma úspech cez výstavy, ocenenia či rebríčky. Hovorí, že to, čo ju najviac teší, je spätná väzba od ľudí – najmä tých, ktorí sa v jej tvorbe spoznávajú. „Nemám pocit, že ten úspech meriam v oceneniach. Mám feedback od publika. A špeciálne pri téme, ktorú riešim teraz – feministickej – ma teší, koľko ľudí má o to záujem,“ vysvetľuje. Momentálne má za sebou intenzívne obdobie – diplomovku, výstavy, kolektívne aj individuálne projekty. Aj preto si dopraje chvíľu oddychu. No nie úplne nečinnosti: aktuálne pracuje na dotlači projektu Atlas of the Female Rage a zároveň tvorí netradičný bedeker bratislavských kúpalísk – formu osobného zinu, ktorý spája zábavu, dokumentáciu aj osobný komentár. Svoj tvorivý proces vníma ako kontinuum – niečo sa skončí, ale hneď začína niečo ďalšie. Témy, ktoré raz otvorí, sa prirodzene vracajú v nových formách a uhloch pohľadu.  Do budúcna plánuje pokračovať v sérii Atlas of the Female Rage ďalšími číslami – každé by malo tému posúvať ďalej a rozširovať pohľad. Popritom sa však chce venovať aj menším, osobnejším formátom, ktoré jej dávajú slobodu experimentovať bez tlaku. Či už pôjde o Muškát, ziny o letných láskach, alebo zábavné formy vizuálneho komentára – Nina si svoju cestu tvorí pomaly, vedome a dôsledne. A čo by si priala do budúcnosti? Možno práve to, čo sa jej už teraz darí: tvoriť autenticky, nezávisle a spôsobom, ktorý oslovuje. Nie masovo, ale presne tam, kde treba. Pretože niekedy aj malý zošit môže povedať viac než veľká výstava.

Príbeh Niny Bialovej je mozaika jemnosti a dôrazu. Od detstva obklopená umením, od rodičov si neodniesla len výtvarné gény, ale aj odvahu tvoriť po svojom. Na VŠVU sa hľadala, experimentovala, študovala doma aj v zahraničí – až našla cestu, ktorá prepája ilustráciu, angažovanosť, humor aj hnev. S monotypiou ako nástrojom a feministickým pohľadom ako kompasom vytvorila vlastný výtvarný jazyk – taký, ktorý nie je ani sterilný, ani ukričaný. Je ľudský. Svoje príbehy rozpráva cez ziny, knihy, plagáty aj kolektívne projekty. A keď potrebuje pauzu od sveta, vytvorí si vizuálnu ódu na Jacoba Elordiho alebo mapu kúpalísk v Bratislave. Nina nie je umelkyňa veľkých gest, ale presných výpovedí. Vie, že aj najosobnejší projekt môže mať spoločenský dopad. Vie, že aj vizuál vie kričať. A vie, že niekedy práve malý samizdatový zošit vie zmeniť viac než veľká kampaň. Jej tvorba nie je odpoveďou. Je to pozvanie – pozerať sa pozornejšie, cítiť hlbšie a možno aj začať klásť otázky, ktoré si doteraz nikto nepoložil.

Nina Bialová je slovenská grafická dizajnérka a ilustrátorka, absolventka VŠVU, kde študovala v Ateliéri ilustrácie a grafiky pod vedením Ľuboslava Paľa. Venuje sa autorským zinom, angažovaným témam a prepájaniu ilustrácie s feministickou perspektívou. V roku 2025 získala cenu rektorky za magisterskú prácu Atlas of the Female Rage. Je členkou kolektívu Muškát, s ktorým sa zúčastnila festivalu LUSTR. Vo svojej tvorbe prepája digitálnu estetiku s technikou monotypie a venuje sa aj experimentálnym autorským projektom, v ktorých kombinuje osobné, vizuálne a spoločenské výpovede.

---