#čerstvé ovocie_fm#dizajn#efemko#keramika#kresba#textil

Keď látka spúšťa proces, ktorého výsledkom sú jemné porcelánové objekty

Dátum: 08.12.2025

Autor: Martin Brix

Karin Fergelová patrí k tej generácii autoriek, ktoré viac než veľké koncepty fascinuje samotný proces – od prvého náčrtu až po hotový objekt. Z babkinej obývačky plnej priadzí, strihov a stolových hier sa postupne dostala cez strednú umeleckú školu až na keramiku na VŠVU, kde si – doslova z klobúka – vytiahla svoj ateliér. V kolekcii šxvxh prepája textilný strih, sadrové formy a porcelán do objektov, ktoré stoja niekde medzi úžitkom, spomienkou a osobným gestom. V tomto profile sledujeme, ako sa z detskej zvedavosti, babkinej Kytice a ocenenia na Bratislava Design Weeku stáva otvorená, procesná cesta, ktorá nechce zostať pri jednom rukopise.

Karin patrí k tým autorkám, ktoré svoju cestu k tvorbe neobjavili pri keramickej peci, ale oveľa skôr – v obývačke u babky, medzi štrikovacími ihlicami, zošitmi a stolovými hrami, ktoré si spolu s bratom vymýšľali od nuly. „Kreslili sme si u babky… ona bola tá osoba, ktorá ma viedla k tomu umeleckému. Cez šitie, štrikovanie… takéto veci, ktoré by mal podľa nej každý vedieť, minimálne,“ hovorí Karin. Detstvo nebolo o klasickom „behám po dvore“, ale skôr o kreslení, vymýšľaní svetov a hrách, ktoré vždy začínali čistým papierom. Spolu s bratom boli „stále spolu… a bavilo nás skôr si kresliť a tvoriť si hry“, čo je vlastne prvý náznak jej budúcej fascinácie procesom – od nápadu až po vytvorený objekt. Ako dieťa sa však nevydala priamo umeleckým smerom – chvíľu skúšala tanečnú, skôr z povinnosti než z vášne. „Začala som chodiť na tanečnú… ale prestala ma baviť“. Až keď mama trvala na tom, že treba nejaký krúžok, pridala sa k bratovi na výtvarnú. A tam sa to začalo.

Objavila, že existuje stredná umelecká škola, a keď prvýkrát prišla na Deň otvorených dverí, bolo to pre ňu ako vstup do iného sveta. „Prvýkrát som tam vstúpila… úplne iné nastavenie, než na čo som bola zvyknutá… hneď som bola za mamou: „ako prváci budeme robiť toto a toto… ja sa tam musím dostať’.“ Strednú školu – odbor grafický a priestorový dizajn – nakoniec aj skutočne študovala a dodnes o nej hovorí ako o niečom, čo bolo „super. Veľmi super.“ A práve stredná škola bola jej prvým veľkým laboratóriom materiálov, techník a procesov. Prešla si všetkým – od modelovania a objektového dizajnu, cez produkt až po grafiku a prácu so sadrou. „Mňa veľmi bavili materiály a technológie, akými sa dajú spracovávať… každý materiál sa správa inak a to je strašne srandovné.“ Zároveň už vtedy cítila, že jej silnejšia stránka nie je koncept, ale proces – to, ako objekt vzniká, nie čo presne má znamenať. „Veľmi ťažko bojujem s konceptom… najlepšie sa mi tvorí, keď viem ako.“ To je podstatná veta: Karin nie je autorka, ktorá hľadá veľké symboly a úmyselné metafory – ona najprv hľadá spôsob, technológiu, materiál. A z tohto spôsobu potom vyrastie myšlienka.

Zlom, ktorý ju nasmeroval ku keramike, prišiel počas workshopu odlievania porcelánu, kam prišli ako študenti strednej školy. Viedla ho Markéta Nováková – človek, ktorý ju neskôr bude učiť aj na VŠVU. „To som bola taká, že wow… to je strašne sranda, to chcem skúsiť.“ Zatiaľ však bola nerozhodná – chcela ilustrovať, maľovať, robiť sklo, robiť sochy. Premýšľala nad experimentálnym dizajnom, nad materiálmi, ktoré ju vždy lákali. A tak spravila niečo, čo znie takmer neuveriteľne, ale je úplne reálne: „Napísala som si všetky ateliéry, dala ich do klobúka a vytiahla keramiku.“ Keby jej cesta bola film, toto by bol ten moment, keď kamera priblíži papierik v ruke a hudba jemne stúpne. Keramika. Rozhodnuté. Karin si podala prihlášku na VŠVU – odbor Keramika. Medzitým vedela o škole už mnoho: chodila na Dni otvorených dverí, sledovala ateliéry, poznala mená pedagógov, atmosféru, priestory. „Veľa stresujem, takže som sa chcela pripraviť dopredu… chodila som sem na prieskumy, vstre­bávala, pozerala.“ A keď sa na tú školu konečne dostala, bol to ďalší veľký začiatok. V prvom ročníku nevedela o keramike takmer nič. „Vedela som, že je hlina… a že si viem niečo urobiť. To bolo všetko.“ Ale mala okolo seba spolužiakov, z ktorých každý vedel niečo iné – točenie, hmoty, porcelán. A tak sa učila cez ľudí, cez pýtanie, cez pozorovanie. Popritom skúšala všetky techniky, modelovala, skladala pláty, skúšala hlinu, až prišla frustrácia a pochybnosti, či je to pre ňu správna cesta. „Strácala som elán… či vydržím… či neprestúpim na dizajn. Chýbali mi materiály.“A keď sa to zdalo najťažšie, prišla jedna z najdôležitejších vecí v jej tvorbe – návrat k textilu. K textilu ako materiálu, ktorý vie byť poddajný, elastický, blízky telu aj priestoru. K textilu ako k niečomu, čo poznala od babky. A k textile ako k metóde, nie téme. „Vrátila som sa k textilu… k spôsobu, akým som šila… a to ma doviedlo k ďalšej tvorbe.“ Tým sa začala jej cesta k strihom, šitiu a porcelánovým formám, ktoré dnes definujú jej oceňovanú kolekciu šxvxh. A presne preto má Karin tak prirodzený príbeh: nič v jej ceste nebolo naplánované, no každé malé rozhodnutie presne zapadlo. Kreslenie u babky, techniky, materiály a experimenty na strednej, porcelánový workshop, textil, šitie, keramika, VŠVU až po jej vlastný jazyk. Od prvých stolových hier, ktoré si s bratom sami vymýšľali, až po porcelánové objekty, ktoré vznikajú z jej šitých strihov, sa vlastne stále deje to isté – berie niečo, čo bolo pôvodne ploché, a dáva tomu tvar, priestor a život.

*Repot 2023 pracuje s myšlienkou recyklácie a prirodzeného kolobehu materiálu. Papierový kvetináč z obalov na vajíčka, popola, škrobu a želatíny sa stáva začiatkom aj koncom rastového cyklu. Najprv vzniká kvetináč, do ktorého sa zasadí rastlina, a keď príde čas, celý objekt sa vloží späť do prírody. V pôde sa postupne rozloží a popol, ktorý je jeho súčasťou, obohatí zem, z ktorej rastlina čerpá živiny.

Keď Karin nastúpila na Vysokú školu výtvarných umení, jej cesta ani zďaleka nebola „vystlaná porcelánom“. Skôr to bolo ako skok do vody, o ktorej si nie ste istí, či je plytká, hlboká alebo či je tam vôbec rebrík späť na breh. Prvý ročník na keramike bol pre ňu skôr o prežití než o veľkých objavoch. Učila sa základné technológie, pýtala sa spolužiakov, sledovala ich pri práci a snažila sa pochopiť materiál, ktorý si ju ešte len mal získať. Jej spolužiaci ju v prvom roku vlastne podržali viac, než si vtedy uvedomovala. „Moji spolužiaci sú úžasní… od každého som niečo pozbierala.“ Karin chodila za nimi, pýtala sa ich na detaily, testovala, ako rôzne reagujú hlina, sadra, porcelán. A pritom si sama na sebe skúšala všetky klasické techniky – modelovanie, prácu s plátom, ručné budovanie (handbuilding). Nič z toho jej však nesadlo tak, aby sa v tom cítila doma. „Strácala som nervy… toto nie je efektívne, nie je to pre mňa.“ priznala. A do toho sa pridával pocit, že jej niečo chýba – že keramika je len jeden materiál a ona bola zvyknutá na celú škálu možností. V jeden moment to bolo tak náročné, že vážne premýšľala, či neprestúpiť. „Chýbali mi materiály… rozmýšľala som, či vydržím.“ Tento pocit však paradoxne otvoril priestor na najdôležitejší objav v jej tvorivej ceste. Karin si totiž vrátila do hlavy niečo, čo jej na strednej fungovalo – myšlienku, že každý materiál môže byť vstupnou bránou do iného spôsobu uvažovania. A tak si spravila malý osobný „výskum“: spísala si materiály, s ktorými by mohla pracovať, a začala hľadať tie, ktoré ju znova nakopnú. Dostala sa k textilu. A textil jej otvoril dvere úplne novým smerom. Vtedy začala tvoriť semestrálnu prácu s témou Keep on Dreaming. Bol to projekt, kde textil a šitie začali formovať nielen tvar objektov, ale aj spôsob jej myslenia. „Začala som robiť s textilom… spôsob, akým som šila, ovplyvnil výsledok keramickej formy.“ Rozpínavosť textilu, mäkkosť materiálu, spôsob, akým sa správa, keď sa naplní – to všetko nepriamo určovalo tvar budúcich porcelánových objektov. A Karin to bavilo. Bola to kombinácia výpočtu a náhody, precíznosti a chaosu, ktorá presne sadla na jej spôsob práce.

*Váza Venuša Faldová vychádza z príjemných kriviek ľudského tela. Vzniká intuitívnym šitím do špirály, následným odlievaním sadrového modelu a tvorbou sadrovej formy. Foto: @dryada

Zároveň pochopila, že jej najväčšia vášeň nespočíva len v keramike, ale v samotnom procese tvorby sadrových modelov. „Možno ani nie keramika je to, čo ma baví najviac… ale robiť formy. Vytvoriť sadrový model a premýšľať, ako vytvoriť formu.“ zaznieva z rozhovoru veľmi jasne. V tom momente prepojila všetky svety, ktoré si niesla zo strednej školy – modelovanie, šitie, konštrukciu, matematiku strihov aj remeselnú presnosť. Použila textilný strih ako základný plán, ktorý vypočíta, ušije, pripraví… a následne nechá sadru, aby urobila svoje. „Viem si to vypočítať… narysovať si krásny strih… ale potom príde moment, keď už má všetko svoj život. Ako rýchlo tuhne sadra, koľko jej namiešam… vznikajú náhody. A to ma baví.“ Kombinácia strihu a sadry, vypočítateľného a nepredvídateľného, bola pre ňu ako otvorenie novej dimenzie. Zrazu mala proces, ktorý sa neopieral len o remeslo, ale aj o vzťah medzi presnosťou a intuíciou. A čo je dôležité – znovu našla radosť. To bol moment, keď sa keramika z „náročného predmetu“ stala priestorom pre hľadanie, experimentovanie a objavovanie. V druhom semestri začala testovať porcelán, prešla od kameniny k čistote bieleho materiálu a okamžite ju to pohltilo. „Kamenina nie je nikdy biela… a zrazu ten porcelán bol. Ostala som pri ňom doteraz.“ Karin tak cez skúšanie, omyly, zlé pokusy aj malé objavy našla vlastný spôsob práce: textil → strih → sadrový model → porcelán → objekt. A hoci jej tvorba pôsobí premyslene, je v nej oveľa viac života, náhody a materiálových situácií, než by človek čakal. Je to tvorba, ktorá sa rodí priamo z procesu, nie z teórie. Nie z plánovania, ale zo skúšania. A najmä – z neustáleho hľadania toho, ako, aby sa prirodzene ukázalo prečo.

*Objekt Vlna funguje ako zosilňovač zvuku vytvárajúci priestor pre relax a snívanie. Po vložení reproduktora umožňuje pustiť si ľubovoľný zvuk, ktorý dotvára atmosféru. Jeho forma vznikala postupným experimentovaním a hľadaním správnej rovnováhy. Tvar evokuje uvoľnenie tela a mysle pri prechode do spánku a môže pripomínať aj mäkkosť vankúša.

Keď Karin začala pracovať s textilom, ešte netušila, že práve tento materiál, úplne obyčajná látka, ktorá sa natiahne, zmrští, vypchá, zašije, sa stane základom jej najzásadnejšej kolekcie. A už vôbec netušila, že ju o rok neskôr ocení Bratislava Design Week. Jej séria šxvxh nevznikla ako veľký plán, skôr ako proces, v ktorom sa každý semester, každá chyba, každý nový pokus stali ďalším stupienkom. „Každé vzniklo postupne… pri každom jednom som sa poučila a posunula ďalej,“ hovorí o objektoch, ktoré neskôr označila ako kolekciu. Základ bol vždy ten istý: vytvoriť strih, ušiť z neho textilný „obal“, naplniť ho sadrou a sledovať, ako forma rastie a tuhne. „Viem si to vypočítať… narysovať si krásny strih… ale potom už všetko začne mať svoj život.“ hovorí o momente, keď matematika prestáva stačiť a začína pracovať alchýmia materiálu. Všetko v tomto procese existuje medzi dvoma pólmi: presnosťou a náhodou. Ak sadra zatuhne rýchlejšie, vznikne iný oblúk. Ak jej je málo, forma spadne. Ak ju je priveľa, deformuje látku inak. A práve táto nepredvídateľnosť je pre Karin vzrušujúca: „Je tam moment intuitívneho… aj toho, čo vypočítam, aj náhody. A to ma na tom veľmi baví.“ Kolekcia šxvxh má v sebe niečo dôležité – je to séria, ktorá nesie názov výpočtu, ale zároveň vzniká z intuície. Jej jadrom nie sú konkrétne symboly, ale spôsob, akým objekty vznikajú. Technologický proces je tu rovnako dôležitý ako výsledná forma. A pritom každé dielo hovorí vlastnou „rečou“ a vlastným príbehom.

*Projekt skúma poverčivosť a potrebu ochrany pred nešťastím či negatívnou energiou prostredníctvom nádoby na sypanie soli. Nepracuje so soľou ako magickým materiálom, ale s rituálom jej sypania či hádzania, ktorý prináša psychickú úľavu a funguje ako osobný placebo efekt. Foto: @_bn.mk

Tri objekty z kolekcie sú úžitkové – forma na bábovku, soľnička a váza – no zároveň sú to objekty, ktoré prekračujú praktickosť smerom k osobnému gestu, pocitu či spomienke. A potom je tu Kytica, najosobnejší objekt celej série. Pôvodne mala byť tiež úžitková, ale niečo v Karin sa zlomilo. „Nepremýšľala som, že ju chcem robiť. Ale umrela mi babička… všetci tam stáli, nosili kvety… a ja som si povedala, že tie kvety nevydržia. A ja mám materiál, ktorý vydrží. Tak som chcela vytvoriť niečo pre ľudí, ktorých ľúbim.“ Táto veta je srdcom celej kolekcie. Kytica nie je o technológii – je o smútku, o pamäti, o potrebe uchovať niečo, čo sa bežne rozpadne. A hoci kolekcia stojí na rovnakom technologickom postupe, každý objekt vznikol iným spôsobom šitia. Iným strihom, iným typom prešitia, iným zásahom do formy. Karin skúšala prenikať šitím skrz – „prešila som dieru skrz, aby to podporilo užitkovosť“ spomína pri soľničke, ktorá vznikla s vedomým prierezom pre úchop aj dávkovanie. Pri inej práci zas otáčala objekt hore nohami, skúšala rôzne sklony, vypuklosť, presah. Šitie samo o sebe nie je u nej témou, ale nástrojom – spôsobom konštrukcie, ktorý je rýchly, flexibilný a prekvapivý. Papierový pôdorys sa zmení na 3D škrupinu, ktorú sadra vytlačí, zdeformuje, zafixuje. „Textil používam iba jeden… nechcem skúšať sto druhov, lebo by to nemalo konca. Vybrala som si taký, ktorý má dobrú elasticitu a robí to, čo potrebujem.“ hovorí úplne pragmaticky, no zároveň poeticky v tom, ako popisuje materiál, ktorý jej „sedí“ presne tým, ako sa chová. Kolekcia šxvxh tak nie je len súborom porcelánových objektov. Je to malá kronika toho, ako Karin rozmýšľa, ako skúma, ako necháva materiál, aby jej odpovedal. Je to séria, ktorá vznikla z čistej zvedavosti, ale prešla až k objektom, ktoré v sebe nesú spomienku na ľudí, čo sú pre ňu dôležití. A hoci technológia zväčša pôsobí prísne a exaktne, u Karin má jemnosť, mäkkosť a intuíciu. Aj preto pôsobia jej objekty tak osobné: sú naraz premyslené aj živé. A presne tak pôsobila aj na Bratislava Design Weeku. Karin ju vtedy prezentovala ako „kolekciu šírka, výška a hĺbka, ktorú spája technologický postup, ale každý objekt má svoj vlastný koncept“. A práve táto dvojitá rovina – proces a príbeh – z nej spravila jednu z najvýraznejších mladých prác roka.

*Kytica vznikla ako prejav lásky, náklonnosti a úcty k blízkym. Predstavuje trvácnu alternatívu k živej kytici – nevädne, a jej úlohou je prinášať radosť a symbolickú hodnotu bez ohľadu na čas.

Po úspechu kolekcie šxvxh a po tom, ako sa jej porcelánové objekty ocitli medzi ocenenými dielami Bratislava Design Weeku, by sa dalo čakať, že Karin bude budovať svoju tvorbu ďalej práve z tohto miesta. Že si povie: toto je môj rukopis, toto funguje, v tomto ostávam. No v jej prípade je to presne naopak. Ocenenie ju síce potešilo – „bolo to veľmi príjemné“ priznáva otvorene – ale nepôsobí na ňu ako potvrdenie jednej cesty. Skôr ako pripomenutie, že rast prichádza len vtedy, keď si dovolí posúvať sa ďalej. A ona sa posúva stále. Už krátko po výhre si sama pre seba stanovila malé predsavzatie: každý rok vytvoriť niečo nové. Nie pokračovanie, nie variáciu, ale niečo, čo ju vytrhne zo zabehnutých postupov. „Každý rok bude nová kolekcia… niečo posunuté, nové.“ hovorí rozhodne. Jej predstava tvorby nikdy nebola o rozpoznateľnom „podpise“. Nechce, aby po nej ostal jeden typ objektov, ktorý sa bude roky opakovať. „Nechcem byť človek, ktorý má jeden rukopis… každý rok chcem tvoriť niečo úplne iné.“ vysvetľuje otvorene a s čerstvým odhodlaním, ktoré z nej cítiť v každej vete.

*Venuša Faldová interpretuje tradičný symbol krásy prostredníctvom abstraktných foriem inšpirovaných krivkami ľudského tela. Vyjadruje jemnosť, dynamiku a prirodzenosť anatómie, ktoré sa premietajú do organických línií a plynulých prechodov. Objekt zachytáva esenciu Venuše ako symbolu ženskosti, ale aj ako univerzálneho princípu života, pohybu a zmyselnosti. Foto: @_bn.mk

Aktuálne sa otvorila niečomu, čo je voči jej minuloročnej tvorbe takmer protikladom: farbe. Po období „čistého porcelánu“, kde všetko zostávalo biele, minimalistické a jemné, prichádza farebný experiment. „Milujem farby, ale neviem ich aplikovať… tak som sa rozhodla začať s farbítkami a oxidmi.“ hovorí s nákazlivým nadšením. Je fascinovaná tým, ako odtieň mení výpal, ako sa vrství, ako reaguje na hmotu a teší sa na fázu, keď sa od farbítok prehupne do farebných glazúr a ďalej do úplne novej formy objektu. Aj jej nová semestrálna práca má úplne inú energiu než biela Kytica. Nie je to úžitkový predmet, ale reliéf – alebo skôr plošný objekt, ktorý bude farebný, vrstvený a opäť vytvorený pomocou šitia. Tentoraz je však určený nie pre jedného človeka, ale pre mnohých. „Kytica bola pre jedného človeka… ale ocenenie som nezískala sama. Všetci ma ovplyvňovali a pomáhali. Tak teraz tvorím lúku. Pre nich všetkých.“ vysvetľuje ticho, ale s veľkou vďačnosťou v hlase. Táto lúka znie ako ďalší krok: od jedného daru k mnohým, od bieleho k farebnému, od objektu v priestore k objektu na stene. A zároveň je to presne tá postupnosť, akou Karin tvorí – nie cez opakovanie, ale cez zmenu. Chce skúšať iné materiály, chce sa „infiltrovať“ do rôznych kútov školy, skúšať kresbu, dizajn, maľbu. „Nechcem ostať v jednom materiáli… je pre mňa dôležité rozvíjať sa aj mimo keramiky.“ hovorí a človek jej verí, lebo jej hlas je pritom rozhodný a pokojný zároveň.

Karin je na začiatku svojej cesty, ale zároveň už teraz pôsobí ako autorka, ktorá si veľmi dobre rozumie s tým, ako tvorí. Nie s tým, čo má robiť, ale s tým, ako veci vznikajú. Vďaka tomu je jej práca živá, otvorená a v neustálom procese. Jej smerovanie nie je o tom, aby sa zaradila, ale aby hľadala. Aby si dovolila rásť, zlyhať, zmeniť sa, nanovo začať. A práve tam je jej sila. V ochote nebáť sa ďalšieho materiálu, ďalšej techniky, ďalšieho experimentu. Možno to najdôležitejšie na záver je to, že hoci ju čaká ešte veľa rozhodnutí, veľa pokusov a veľa omylov, jedno už dnes vie isto: nikdy nechce ostať na mieste. Sú to procesy, ktoré ju definujú. A práve preto bude jej tvorba vždy taká – neustále meniac sa, ale pritom veľmi jej vlastná. Tichá, jemná, presná, ale zároveň zvedavá, hravá a odvážna. Presne taká, aká je aj Karin Fergelová sama.

*Kolekcia vzniká v ploche pomocou textilného strihu, ktorý je následne odliatím modelu prevedený do trojrozmerného objektu. Skúma vzťah medzi plošnou formou a priestorovým tvarom prostredníctvom porcelánu.

Príbeh Karin Fergelovej nie je o jednom okamihu, ale o postupnom vrstvení. Od kreslenia u babky, kde sa naučila vnímať ruky ako nástroje, cez strednú školu plnú materiálov a experimentov, až po keramiku, ktorú si – doslova – vytiahla z klobúka. A predsa to celé dáva zmysel. Je to cesta, v ktorej sa technika a intuícia stále stretávajú niekde uprostred. Kolekcia šxvxh je toho dôkazom. Vyrástla z textilu, z výpočtu aj z náhody, z vytrvalého skúšania, ako sa dá strih premeniť na porcelánový objekt. A pričom každý z nich rozpráva iný príbeh – od technických testov až po osobnú Kyticu vytvorenú z lásky a spomienky. Karin je pritom autorka, ktorá odmieta ostať v jednom rukopise. Nepotrebuje si budovať podpis, skôr potrebuje rásť – skúšať farbu, zmeniť technológiu, vytvoriť raz objekt, inokedy reliéf, raz biely porcelán, inokedy farebnú lúku. Vie, že sa chce učiť, zbierať skúsenosti, skúmať materiály a dovoliť si meniť smer, kým ju tvorba baví. A tak je jej príbeh skôr sľubom do budúcna: že sa nebude opakovať, že nezostane stáť, že každý nový rok bude pre ňu novou kapitolou. Lebo tam, kde iní hľadajú stabilitu, Karin hľadá pohyb. A práve v tom je jej tvorivá sila.

Karin Fergelová je slovenská autorka pôsobiaca v oblasti keramiky a porcelánu. Vyštudovala strednú umeleckú školu v odbore grafický a priestorový dizajn, v štúdiu pokračuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri keramiky. Vo svojej tvorbe prepája textilné strihy, šitie a sadrové formy, z ktorých vznikajú porcelánové objekty série šxvxh – od formy na bábovku a soľničky až po osobnú Kyticu venovanú babke, za ktorú získala ocenenie na Bratislava Design Weeku. Dlhodobo ju zaujíma proces, materiál a technológia, aktuálne skúma farbu, oxidy, glazúry a nový smer v podobe reliéfov a „porcelánovej lúky“ venovanej ľuďom, ktorí ju na jej ceste formujú.

---