Hovorí málo, aby za neho mohli rozprávať samotné obrazy

Dátum: 13.02.2023

Autor: Martin Brix

Už v predškolskom veku rád kreslil. Najradšej prekresľoval „disneyovky“, ktoré mali v 90. rokoch veľký úspech. Presne si vie spomenúť na moment, keď dostal svoje prvé vodové farby. Zároveň ho podporovali aj rodičia, ktorí videli zmysel v jeho záľube. Podpora prichádzala najmä od otca, keďže jeho koníčkom bolo modelárstvo. V mladosti robil grafiky, linoryty, kreslil a bol veľmi šikovný a pre mladého Miroslava mal pochopenie. Obaja rodičia ho viedli a podporovali, takže si maľbu nikdy nemusel vydobýjať ako mnoho jeho spolužiakov. Cesta za umením sa stala veľmi prirodzená. Na druhom stupni začal navštevovať ateliér Viery Bariakovej v Rajeckých Tepliciach. Neskôr nastúpil na propagačné výtvarníctvo pod vedením Stana Lajdu na strednej súkromnej umeleckej škole v Žiline. Ten mu otvoril oči, aby lepšie spoznal klasické maliarske techniky, s ktorými pracuje dodnes. Po ročnej pauze v roku 2014 nastúpil na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. 

Miroslav Sandanus je absolventom Otvoreného ateliéru maľby u Rastislava Podobu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Jeho tvorba Miroslava veľmi oslovila. Napriek tomu, že sa považuje za introverta, cez jeho plátna dostáva medzi ľudí príbehy o meniacom sa svete.

Už od detstva chodieval do lesa a do prírody na prechádzky so svojim otcom, ktorý bol vášnivým turistom a prirodzene ho viedol k vzťahu k prírode. V súčasnosti svoj vzťah k prírode vnímam ako únik od uponáhľaného spôsobu života. Miluje ticho v lese. Pocit, ktorý sa dá zažiť iba tam. Miroslava veľmi trápi, ako si okolitú prírodu, ktorú pozná od malička, človek viac a viac podmaňuje. Je to jav, ktorý sa nedá tak ľahko zmeniť, preto aspoň pomocou svojich obrazov poukazuje na túto problematiku a tým nastavujem divákovi zrkadlo na daný problém. 

Navyše, Miroslava odmalička vyrušoval odpad pohodený pri ceste či ilegálne skládky. Teraz to už až tak veľmi nevníma, ale v minulosti, keď bol dieťa, tak si to všímal všade. Tieto spomienky, ktoré v sebe nesie, ako aj pocity, ktoré na neho z rôznych strán doliehali boli také depresívne, že práve maľovaním sa chcel „vyspovedať“ a dať preč so seba negatívnu energiu. K týmto okolnostiam sa pridalo uvedomenie si, že propagačné letáky a reklamy na rôzne produkty, ktoré chodia na jeho adresu, mu pravidelne zapĺňali schránku. Od istého času sa mu začali hromadiť v ateliéri a nevedel, čo má s nimi robiť. V určitom momente začal rozmýšľať, že ako ich môže využiť vo svojej tvorbe. Napadlo mu, že by ich mohol „zrecyklovať“ a tak ich začal formou koláže vlepovať do svojich obrazov. Časom sa pridal hyperkonzum, nadmerné nakupovanie a ďalšie impulzy vo forme dokumentov, prednášok či kníh. Inšpirovali ho napríklad knihy 20. lekcií pre 21. storočie autora Yuvala Noaha Harariho alebo Tekutá modernita Zygmunta Baumana. Preto sa Mirosavova tvorba primárne venuje environmentálnym a ekologickým témam, ktoré začal reflektovať a hlbšie analyzovať. K tvorbe pristupuje skôr programovo, vopred vie, čo a ako bude robiť. Obrazy sú reflexiou na súčasný svet, konkrétne poukazujú na problematiku dnešnej doby. Obe jeho záverečné práce zo štúdia na Akadémii umení sa venovali konzumnej spoločnosti a vplyvu človeka na prírodu. V druhom programe Memoáre mapuje dianie posledných rokov svojho štúdia. Dokopy ho tvorí 15 formátov, zobrazujú napríklad výbuch v Bejrúte, požiare v Austrálii či ulicu v Sásovej, kde býval. 

Do svojich diel zapája človeka a využíva figurálny obraz. V sérii Memoáre človeka úplne vynechal, avšak človeka z nich cítiť napriek tomu, že nie je priamo vykreslený. Aj katastrofy zobrazené v Miroslavových obrazoch sú predsa vplyvom človeka na klímu. Pri environmentálnych témach je človek prítomný. Dôležitou súčasťou sa stáva motív figúry – človeka, ktorý má ambivalentné postavenie. Je vykreslený ako „ničiteľ“ prírody a „záchranca“ súčasne. Na jednej strane ho kritizuje, na druhej ho zobrazuje v aktívnej snahe o nápravu (zbiera odpad), moralizuje, vstupuje mu do svedomia a poukazuje na jeho ekologickú a spoločenskú zodpovednosť. 

Druhá línia tvorby je charakteristická maliarskymi krajinami bez prítomnosti postáv s pochmúrnou, melancholickou, existenciálnou atmosférou. Opustenými, zničenými a vyľudnenými krajinami na hranici apokalyptickej vízie. Miroslav v nich pracuje so symbolikou prírodných živlov, napríklad s ohňom, vodou, ale aj prírodných katastrof ako sú tornáda, búrky, resp. zničenej prírody a prostredia ako následku ľudského správania. Napriek tomu, že postava človeka v dielach absentuje, ľudská stopa je tu výrazne čitateľná i bez jej fyzickej prítomnosti.

Miroslav Snadanus vytvára akési dramatické „divadelné“ scény nasiaknuté silnými emóciami. Pohľad na prírodné scenérie zobrazujúce chaos, hrôzu, ničotu, samotu, prázdnotu vyvoláva striedavé pocity strachu, úzkosti, hnevu, smútku či zúfalstva, ale i pocit viny prameniacej z dôsledku nevhodného ľudského zásahu. Tieto ľudské pocity maliar akoby prenášal na „utrápenú“ prírodu a de facto ju poľudšťoval. V živelných scénach sa tak odohráva súboj „kto z koho“, ničivá sila človeka verzus nezdolná (bojovná) sila prírody.

Venuje sa klasickej maľbe, ktorú kombinuje s asamblážou, kolážou a dekolážou.

Miroslav má za sebou rad samostatných a kolektívnych výstav prevažne v slovenských mestách, svoju tvorbu však predstavil i v zahraničí na kolektívnych prehliadkach v Paríži, či Benátkach. V rámci Slovenska svoju tvorbu prezentoval na viacerých sólo výstavách ako napríklad Earth wind & fire (2022, Galéria mladých Nitra, kurátorka výstavy: Barbora Geržová), Apatia (2022, Galéria Sumec, kurátorka výstavy: Jana Babušiaková) alebo Changing World (2021, DOT. Contemporary Art Gallery Bratislava, kurátorka výstavy: Jana Babušiaková). V rokoch 2022, 2021 bol finalistom súťaže Maľba roka, a v roku 2020 sa umiestnil na 3. mieste. V roku 2022 sa stal laureátom ceny Martina Benku. Medzi nedávno realizované diela a výstavy patrí site-specific mural Undefined a výstava Doomscrolling (2023, ATELIER XIII, Bratsilava, kurátorka výstavy: Jana Babušiaková).

Nástenná maľba Undefined priamo v podchode je trvalé dielo, ktoré vzniklo počas rezidencie Mira Sandanusa na Nástupišti 1-12. Meniaci sa svet nielen v environmentálnom, ale aj spoločenskom slova zmysle sa stal hlavným námetom diela. Zdôrazňuje najmä komplexnosť tejto problematiky, zamýšľa sa nad príčinami statusu quo a hľadá prípadné smerovanie. Odčítať v nej však možno i neoddeliteľnú prepojenosť človeka a prírody. Krajina poznačená ľudskou činnosťou sa totiž nenávratne mení a v konečnom dôsledku má jej zmena má spätný vplyv i na pôvodného hýbateľa udalostí. Ocitáme sa tak v živlami zničenej krajine, ktorá napriek celkovej skaze nesie niektoré dôverne známe znaky. Je to naša krajina, tá, ktorú sme pre seba pretvorili a ktorá sa teraz mení mimo nášho dosahu. ​​Sandanus s touto témou narába aj prostredníctvom metafory ohňa, ktorý je dnes známym prejavom klimatických zmien. V jeho plátnach však nie je len jednoduchým zachytením požiarov, v rámci hmotnej podstaty tohto elementu prechádza z realistického zobrazenia krajiny takmer do abstrakcie. Zároveň ale necháva pôsobiť symboliku, ktorá sa s ním viaže: oheň je totiž znakom prerodu, očistenia a znovuzrodenia.

Doomscrolling (excesívna absorbcia negatívnych správ online) je syndróm, ktorý vznikol z dokonalej búrky prelínajúcich sa kríz a neustále dostupného vysokorýchlostného internetu. Nemôžeme si pomôcť a keďže to naše mobily umožňujú, trávime často hodiny prázdneho času čítaním katastrofických správ. Množstvo hlasov v tejto zmäti je nekonečné a nemusí sa jednať len o odborníkov/čky. Každý dnes môže prezentovať svoj názor a videnie veci a každé pridanie hlasu do tejto kakofónie môže byť odmenené rovnakou notifikáciou. Cink, cink, cink.

Pre Miroslava Sandanusa je problém environmentálnej krízy a s ňou spojených obáv kľúčovou časťou maliarskeho programu. V najnovšej sérii pátra práve po koreňoch našej úzkosti, pričom ich nachádza v nekonečnom feede niekedy i protichodných informácií. Neanalyzuje dôvody, ale sleduje emocionálnu rovinu ich dopadu na jednotlivca. V oveľa väčšej miere ako doteraz sa pritom koncentruje na človeka, ktorého identita však naďalej ako v jeho predchádzajúcich prácach ostáva anonymná. Študuje pritom škálu emócií, ktoré tvár deformujú na nepoznanie, ako hnev, podráždenie a rozčúlenie. Alebo zachytáva tváre zakrývané od zúfalstva. Osvetlenie modrým či iným farebným svetlom z elektronických prístrojov a otočenie dolu hlavou spôsobujú pri pohľade na portrét ešte väčšie zmätenie a neistotu. Neprestávajúci tok informácií zosobňuje aj autorská zvuková nahrávka, v ktorej sa mieša ľudský hlas so zvukmi správ a upozornení, ktoré nakoniec priestor úplne ovládnu, podobne ako si zákonitosti algoritmov a sociálnych sietí dokážu uzurpovať našu pozornosť. (zdroj: kurátorka výstavy Jana Babušiaková)

Povahovo je Miroslav Snadanus introvert. Preto sú jeho obrazy tak opisné. Snaží sa nimi povedať to, čo cíti. Hovorí málo, aby mohli obrazy rozprávať za neho.

1 2 ... 4 ►