Čalúnnik, ktorý sa k nábytku prešil zo sveta módy

Dátum: 31.01.2026

Autor: Martin Brix

Jakub Brunclík sa pohybuje v priestore, kde sa prirodzene stretávajú remeslo, materiál a dlhodobá skúsenosť s prácou rukami. Jeho cesta neviedla po jednej priamke ale je zložená z presunov – medzi drevom, šitím, módou a čalúnnictvom, medzi rôznymi mierkami aj typmi práce. To, čo jednotlivé etapy spája, nie je konkrétne médium, ale spôsob uvažovania: cit pre proces, ochota učiť sa priamo v práci a schopnosť premýšľať o veciach do hĺbky, vrátane toho, čo zostáva skryté pod povrchom. Tento profilový článok sleduje Brunclíkov vývoj od intuitívnych začiatkov k čalúnnictvu ako komplexnému remeslu, ktoré kombinuje technickú presnosť, materiálové experimentovanie a zodpovednosť voči funkcii a životnosti objektu. Dotýka sa jeho skúseností z módy, spoluprác s hudobníkmi a dizajnérmi, aj postupného presunu pozornosti k nábytku a interiéru. Zároveň ukazuje čalúnnictvo nie ako uzavretý odbor, ale ako otvorenú prax – miesto, kde sa stretáva remeslo, dizajn a neustále hľadanie riešení.

Jakub dnes vystupuje pod menom Brunclo a venuje sa čalúnnictvu – remeslu, ktoré sám opisuje ako „nevýrazné zamestnanie“, no zároveň ako niečo vzácne, čo v súčasnosti robí čoraz menej ľudí. „Čalúnnik je v podstate remeslo, ako je stolár a všetko okolo. A myslím si, že je to dosť zriedkavé, že v tejto dobe som zatiaľ nepočul o veľa ľuďoch, ktorí by sa tomu venovali,“ hovorí hneď na úvod. Práve táto kombinácia nenápadnosti a odbornosti ho na profesii priťahuje – pocit, že ide o prácu, ktorá si vyžaduje trpezlivosť, presnosť a dlhodobú prax, nie rýchly a prchavý efekt. Vzťah k remeslu sa uňho formoval veľmi skoro. Jeho otec je stolár, takže drevo, dielňa a manuálna práca boli prirodzenou súčasťou detstva. „Od malička som mal vzťah k drevu a k remeslu. Už asi od dvanástich som bol pri stolárčine,“ spomína. Zároveň ho však vždy priťahovala aj kresba a tvorivé činnosti – nie striktne technické, ale otvorené experimentu. Ako dieťa si bez predchádzajúcich skúseností vyrábal drevené prstene pre spolužiakov, len preto, že ho bavilo skúšať, čo všetko materiál znesie. Keď prišlo rozhodovanie o strednej škole, voľba bola takmer samozrejmá: drevárska škola v odbore stolárstvo, ktorú neskôr ukončil maturitou.

Zlom však prišiel pomerne nečakane a mimo tradičnej remeselnej línie. Počas štúdia, krátko pred maturitou, narazil na Instagrame na custom rifle. „Videl som jedny rifle a povedal som si, že tie chcem. Tak som prišiel za maminou a spýtal som sa, či ma naučí šiť,“ opisuje moment, ktorý odštartoval úplne novú kapitolu. Šitie preňho dovtedy nebolo témou, nemal k nemu žiadny vzťah ani zázemie. O to silnejšie ho však pohltilo. „Začal som šiť oblečenie a strašne ma to chytilo. Zrazu si vieš spraviť čokoľvek.“ Všetko prebiehalo intuitívne, bez komunity, bez subkultúrneho zázemia. „Vôbec. Nikto okolo mňa nerobil oblečenie. To bolo úplne, že som si na to prišiel sám.“ Najskôr šil pre seba – z vecí zo sekáčov, z recyklovaných materiálov, bez ambície budovať značku v klasickom zmysle slova. Postupne sa však objavila predstava, že by jeho veci mohli fungovať aj mimo osobného kruhu. „Predstavoval som si, že to budem robiť pre niekoho, možno pre raperov na Slovensku alebo v zahraničí.“Nebál sa osloviť ľudí priamo, posielať správy, ukazovať svoju prácu. Po niekoľkých mesiacoch prišiel prvý výrazný moment – spolupráca s Dalybom, ktorému sa jeho rifle objavili aj na coveri albumu. „To bolo pre mňa wow. Bol to taký úspech,“ hovorí bez prikrášľovania.

Nasledovalo obdobie intenzívnej práce s denimom, custom riflami a streetwearom, ktoré sa postupne prepojilo aj so širším publikom cez Instagram. Jednoduchý, opakujúci sa vizuálny formát – orezané rifle na bielom pozadí – paradoxne fungoval lepšie než premyslená marketingová stratégia. „Algoritmus sa do toho nejako zamotal a mal som príspevky s pol miliónom zhliadnutí.“ V období, keď sa Brunclo intenzívne venoval módnej tvorbe, vznikali originálne custom kúsky, ktoré sa dostali aj mimo lokálnej scény. Jeho dizajny sa objavili v rámci spolupráce s platformou aj Life is Porno, prostredníctvom ktorej sa jeho práca dostala aj k medzinárodnému publiku. V tomto období spolupracoval aj s hudobníkmi a osobnosťami zo zahraničnej scény, medzi nimi A$AP Ant, Lil Nas X, Timethai či Gentmemishi. Napriek tomu sa Jakub nikdy neidentifikoval ako módny dizajnér v pravom slova zmysle. „Nemal som až taký vzťah k fashionu. Nerobil som strihy, neriešil som veľkú výrobu. Všetko som robil sám.“ Keď pocítil, že si v tejto oblasti splnil, čo potreboval, záujem prirodzene opadol. Práve tu sa však začína spájať celý jeho príbeh. Šitie, ktoré pôvodne vzniklo náhodou, sa stretlo so stolárskym základom z detstva a vytvorilo most k čalúnnictvu. „Čalúnnictvo je vlastne stolárstvo plus šitie. Je tam látka, drevená konštrukcia, všetko dokopy.“

Prechod od práce s odevom k čalúnnictvu u Jakuba neprebehol ako rozhodnutie „od zajtra robím niečo iné“. Skôr ako postupné preskupovanie pozornosti. Móda, respektíve šitie, mu najskôr otvorilo úplne nový svet práce s materiálom – naučilo ho trpezlivosti, rytmu a tomu, že výsledok sa rodí postupne. „Šiť som sa učil postupne sám. Pozeral som YouTube tutoriály a robil to stále dokola,“ hovorí. Práve vtedy si začal uvedomovať, že ho viac než samotný výsledok baví proces – skúšanie, opravovanie, hľadanie riešení. A že tento princíp by sa dal preniesť aj inde. Záujem sa prirodzene presunul k interiéru a k nábytku, konkrétne k sedeniu. „Začal som viac vnímať interiér a povedal som si, že skúsim čalúnnictvo.“ Prvý impulz bol opäť osobný a nenútený – starý gauč v rodine, ktorý namiesto vyhodenia poslúžil ako testovací objekt. Jakub ho prečalúnil vlastným spôsobom, s rovnakým vizuálnym rukopisom, aký dovtedy používal na oblečení. „Ten dizajn, ktorý som robil na rifliach, som použil na celý gauč.“ Výsledok nebol dokonalý v technickom zmysle, ale dostatočne presvedčivý na to, aby si povedal, že týmto smerom chce ísť ďalej. Na rozdiel od šitia však čalúnnictvo veľmi rýchlo ukázalo svoju komplexnosť. Nešlo už len o látku a steh, ale o vrstvy, tvrdosti, konštrukciu, funkciu. „Nie je to len o potiahnutí látky. Musíš vedieť, akú tvrdosť má mať molitan, kam sa to používa, či je to interiér alebo exteriér.“ Čalúnnictvo sa pred ním otvorilo ako samostatné remeslo s vlastnými pravidlami, ktoré sa nedajú preskočiť. Zároveň ho však práve táto náročnosť priťahovala – pocit, že ide o odbor, v ktorom sa nedá nič oklamať a kde sa chyba okamžite ukáže. Dôležitým momentom v jeho učení bola skúsenosť zo zamestnania v divadle, kde pracoval na rekvizitách. Tam sa po prvýkrát stretol s komplexnými zadaniami, ktoré nemali jasné riešenie. „Prišiel výtvarník, niečo si zadal a ty si to musel spraviť. Tam som si uvedomil, že naozaj všetko sa dá, len to treba premyslieť.“ Divadelné prostredie ho naučilo nebáť sa neznámeho zadania a brať ho ako výzvu, nie problém. Práve tam si osvojil postoj, ktorý sa k jeho práci vracia dodnes – že neexistuje „nedá sa“, len „musíme nájsť spôsob“.

Čalúnnické know-how si budoval kombináciou samoučenia a konzultácií s ľuďmi z praxe. „Mám kolegov, ktorí sa tomu venujú 20–30 rokov, a keď niečo neviem, prídem za nimi a pomôžu mi.“ Zároveň však zdôrazňuje, že každý projekt ho učí niečo nové. „Každý projekt sa na niečom učíš.“ Postupne si začal uvedomovať aj vlastný progres – podobne ako pri šití, keď sa spätne pozeral na staršie práce a videl rozdiel. „Vidím ten pokrok v sebe, že ako to ide.“ V tomto období sa definitívne uzatvára jeho módna etapa ako hlavné pole pôsobenia. Nie preto, že by ju odmietal, ale preto, že prestala byť výzvou. „Splnil som si, čo som chcel, a už som nemal motiváciu robiť ďalšie rifle.“ Čalúnnictvo mu naopak ponúklo otvorené pole – kombináciu remesla, dizajnu, funkcie a dlhodobej práce s objektom. Navyše mu umožnilo vrátiť sa k pôvodnému impulzu z detstva: k práci rukami, ktorá má váhu, trvanie a zmysel aj po rokoch. Z módy si však nepriniesol len technickú zručnosť, ale aj spôsob uvažovania. Prácu s recyklovanými materiálmi, cit pre detail, odvahu experimentovať. To všetko sa postupne začalo premietať do čalúnnickej praxe, ktorá sa pre Jakuba stala novým médiom. Nie rýchlym presunom, ale prirodzeným pokračovaním cesty, na ktorej sa stále učí – tentoraz už v mierke priestoru, tela a času.

V momente, keď Jakub začal čalúnnictvo vnímať ako celoživotný proces učenia, postupne sa formovala aj jeho vlastná pozícia. Neprestáva sa učiť, skúšať a hľadať – s vedomím, že istota v remesle neprichádza ako hotový stav, ale ako pomalé vrstvenie skúseností. Práve v tejto pokore sa otvára priestor pre premýšľanie nad tým, čo všetko môže čalúnnická práca znamenať dnes. „Čalúnnictvo je fakt remeslo,“ hovorí, no vzápätí dodáva, že ho zaujíma presah – priestor, kde sa technická zručnosť stretáva s dizajnom, funkciou a autorským rozhodnutím. Práve tento posun bol preňho kľúčový: začať rozmýšľať o nábytku nie ako o hotovom produkte, ale ako o systéme vrstiev, materiálov a možností. Základom jeho práce je detailná znalosť procesu. Vie, že výsledok nestojí len na poťahovej látke, ale na tom, čo je pod ňou. „Je tam látka, rúno, molitan, rôzne tvrdosti molitanu, niekedy pružiny. To všetko musí dávať zmysel.“ Čalúnnictvo vníma ako technickú skladačku, kde každé rozhodnutie ovplyvňuje funkciu aj životnosť objektu. Práve schopnosť vysvetliť tieto súvislosti klientom považuje za dôležitú súčasť svojej práce – nielen niečo vyrobiť, ale vedieť poradiť, prečo je konkrétne riešenie vhodné alebo nevhodné.

Výrazným prvkom jeho súčasného rukopisu sa stala práca s transparentnou TPU fóliou (pozn.: Thermoplastic Polyurethane fólie sú vyrobené z termoplastického polyuretánu a sú obľúbené pre svoju flexibilitu a schopnosť chrániť povrchy. V automobilovom priemysle sa používajú na ochranu dielov, ktoré sú vystavené zvýšenému opotrebovaniu. Vďaka ich flexibilite, tvárnosti sú vhodné na aplikáciu na tvarovo zložitejšie časti vozidla, ako je napríklad nárazník.). Materiál, ktorý bežne patrí skôr do technického alebo industriálneho kontextu, používa ako vedomý kontrast k mäkkosti a hmotnosti čalúnnických vrstiev. „Je to priehľadné, takže vidíš dovnútra nábytku. Vidíš, čo je pod tým.“ Fólia preňho nefunguje ako efekt, ale ako nástroj odhalenia – umožňuje priznať konštrukciu, molitan, vrstvenie, teda to, čo je zvyčajne skryté. „Je to pre mňa taký podpis,“hovorí, no zároveň tým otvára tému úprimnosti v remesle a dizajne. Tento prístup sa prirodzene uplatňuje najmä pri spoluprácach s architektmi a dizajnérmi, kde čalúnnictvo nie je len servisnou profesiou, ale rovnocenným partnerom v procese navrhovania. Dôležitým míľnikom bola spolupráca s architektom Alanom Prekopom, ku ktorej sa dostal cez Klaudiu Ovadovú. Zadanie nebolo jednoduché – netradičné sedenie, oblúkové tvary, viacero kusov za sebou. „Bola to veľká výzva,“ priznáva. Práve takéto projekty ho však posúvajú najviac. „Keď príde architekt s nápadom, ja som ten, čo povie, čo bude fungovať a čo nie. Že toto sa dá, toto sa dá inak, a toto sa nedá.“

V tomto type spolupráce sa naplno ukazuje jeho rola sprostredkovateľa medzi ideou a realitou. Materiál, uchytenie, protišmykové vrstvy, zipsy, suché zipsy, rozoberateľnosť – to všetko sú technické detaily, ktoré rozhodujú o tom, či návrh prežije v reálnom používaní. „Na vzorke to vyzerá dobre, ale musí to fungovať.“ Jakub sa nebojí vstupovať do návrhu vlastnými vstupmi, no zároveň rešpektuje konečné rozhodnutie klienta. Autorskosť uňho nevychádza z presadzovania ega, ale zo schopnosti nájsť funkčné riešenie, ktoré obstojí v čase. Hoci väčšina jeho práce dnes vzniká na zákazku, stále si ponecháva priestor na osobné experimenty. Občas pracuje „pre seba“, prečalúni kreslo alebo objekt bez konkrétneho zadania, len aby si overil nový materiál alebo techniku. Tieto momenty považuje za dôležité – nie ako oddych, ale ako laboratórium. „Ten proces ma baví najviac. Vymýšľať, skúšať, hľadať spôsob.“ Neidealizuje ho však. Vie, že ide o pomalú a niekedy bolestivú prácu. „Je to fakt bolestivé. Tá trpezlivosť tam musí byť extrémne veľká.“ V tejto fáze sa čalúnnictvo pre Jakuba definitívne stáva viac než len remeslom. Je to spôsob myslenia, ktorý kombinuje technickú presnosť s otvorenosťou experimentu. Práca, kde platí princíp „fuck around and find out“, no nie ako gesto ľahkovážnosti, ale ako vedomé prijatie neistoty, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tvorivého procesu.

Dnes Jakub vníma značku Brunclo predovšetkým ako čalúnnicky projekt, ktorý sa ešte len formuje, no má jasné smerovanie. Nejde mu o rýchlu expanziu ani o veľké gestá, skôr o to, aby ľudia vôbec vedeli, že takáto profesia existuje a že má zmysel. „Chcem, aby ľudia vedeli, že nábytok sa dá zachrániť,“ hovorí otvorene. Čalúnnictvo preňho nie je nostalgickým návratom k remeslu, ale praktickou odpoveďou na dnešnú realitu – prebytok vecí, lacnú výrobu a rýchle vyhadzovanie funkčných objektov. Zatiaľ pracuje bez stabilného ateliéru, často doma alebo v dočasných priestoroch, no nepovažuje to za hendikep. Skôr za prirodzený stav vecí, ktorý mu umožňuje sústrediť sa na samotnú prácu. „Zatiaľ nemám toľko práce, aby som ateliér potreboval,“ priznáva. O to viac energie venuje budovaniu povedomia o svojej praxi – novému vizuálu, logu a jasnému pomenovaniu toho, čomu sa chce venovať. Brunclo má byť čitateľný ako meno spojené s čalúnnictvom, nie ako zvyšok módnej etapy. Dôležitá je preňho otvorenosť. K zákazkám, k spoluprácam, aj k špeciálnym projektom s architektmi či dizajnérmi. Nevyhraňuje sa medzi renováciou a tvorbou nových objektov – oboje považuje za rovnocenné. „Baví ma robiť zo starého nové, ale aj úplne nové veci od začiatku.“ Čalúnnictvo vníma ako médium, ktoré dokáže absorbovať jeho predošlé skúsenosti s textilom, recykláciou aj vizuálnym experimentom, no zároveň ho núti spomaliť a premýšľať dlhodobo. Na otázku, či ide o mŕtve remeslo, odpovedá opatrne, no optimisticky. Má pocit, že sa k nemu ľudia znovu vracajú – nie z romantiky, ale z potreby. „Je to ešte raritnejšie ako som si doteraz myslel, že je stolárstvo,“ hovorí, a práve preto má podľa neho zmysel ukazovať proces, nie len hotový výsledok. Prácu, ktorá nevzniká rýchlo, ale vydrží. A v ktorej nie je dôležité len to, ako vec vyzerá, ale ako funguje, z čoho je a či má šancu prežiť ďalšie roky. Brunclo dnes stojí niekde medzi remeslom a autorskou praxou, medzi službou a experimentom. Nie ako hotový príbeh, ale ako proces, ktorý sa stále vyvíja – presne tak, ako veci, ktoré mu prechádzajú rukami. 

Príbeh Jakuba Brunclíka, tak nie je o rýchlom úspechu ani o jednej jasnej ceste. Skladá sa z postupných presunov – od dreva k textilu, od módy k nábytku, od intuície k remeslu. To, čo ho spája, je dôraz na proces, trpezlivosť a ochota učiť sa priamo v práci, bez skratiek. Čalúnnictvo sa uňho nestalo návratom k minulosti, ale spôsobom, ako v súčasnosti rozmýšľať o veciach, ktoré používame každý deň – o ich konštrukcii, funkcii a hodnote. Brunclo tak nepôsobí ako hotová značka s pevnými kontúrami, ale ako otvorená prax, ktorá sa formuje spolu s každým ďalším projektom. Nie ako gesto, ale ako tichá, sústredená práca, ktorá má ambíciu vydržať.

Jakub Brunclík (Brunclo) je čalúnnik a autor pôsobiaci na pomedzí remesla, dizajnu a experimentu. Vyštudoval stolárstvo, neskôr sa samoučením venoval šitiu a módnej tvorbe, v rámci ktorej spolupracoval s platformou Life is Porno aj s hudobníkmi z lokálnej aj zahraničnej scény. Postupne sa presunul k čalúnnictvu, ktoré vníma ako komplexné remeslo spájajúce textil, konštrukciu a funkciu. Vo svojej súčasnej praxi sa zameriava na renováciu aj tvorbu nových objektov, spoluprácu s architektmi a dizajnérmi a na experimentovanie s materiálmi, ako je transparentná TPU fólia. Značku Brunclo chápe ako otvorený, dlhodobo sa formujúci proces, nie ako hotový produkt.

1 2 ... 4 ►