Novinky
Betón ako pamäť, socha ako gesto
Dátum: 02.11.2025
Autor: Martin Brix
Peter Baran patrí k výrazným hlasom súčasného vizuálneho umenia, aj keď jeho cesta k soche nebola priamočiara. Od štúdií filmovej produkcie cez experimenty s materiálmi až po betón ako nositeľa odkazov, vytvoril autorský jazyk, ktorý prepája architektúru, identitu a pamäť. Jeho objekty nie sú len výtvarné artefakty – sú výsledkom premýšľania o svete, v ktorom žijeme. V tomto profile sa pozrieme na jeho doterajšiu cestu: od prvých odliatkov bratislavských ikon cez sériu Radikal 1 až po sochy odporu a obnovy, ktoré vznikli z fragmentov ukrajinských miest. Prečo si vybral práve betón a čo chce svojimi dielami povedať?
Peter je vizuálny umelec a sochár, ktorý sa rozhodol zachytiť svet formovaný modernou civilizáciou pomocou najpoužívanejšieho umelo vytvoreného materiálu na svete – betónu. Znie to ako manifest, ale v skutočnosti ide o postupný a prirodzený proces, ktorý vychádza z jeho životnej cesty, vzdelania, aj tvorivých experimentov. Narodil sa a vyrastal v Bratislave. Ako sám hovorí, prostredie, v ktorom vyrastal, bolo neodmysliteľne spojené s betónom – paneláky, cesty, infraštruktúra. Práve betón sa neskôr stal pre neho nielen stavebným materiálom, ale aj nositeľom ideí, metaforou globality, odolnosti a beztriednosti. „V mojich dielach nie je len technickou nosnou hmotou, ale rovnocennou ideovou súčasťou,“ vysvetľuje. Jeho pôvodné smerovanie viedlo k filmu. Vyštudoval produkciu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, kde ho časom začala viac lákať tvorivá stránka veci ako samotná produkcia. Ako hovorí: „Viac ma bavilo tvoriť, ale v produkcii to dlhodobo nebolo ono.“ Po ukončení bakalárskeho štúdia sa rozhodol pre magisterské štúdium v Londýne – na University of the Arts, London College of Communication (LCC). Tento krok neskôr označuje za jeden z rozhodujúcich momentov, pretože práve tam začal aktívne využívať technické dielne, pracovať s materiálmi a objavovať formu objektu a sochy. „V Londýne zrazu neexistovala žiadna formička, že som Peter Baran z Bratislavy. Tam som bol nový človek a mohol som robiť, čo ma naozaj bavilo,“ spomína.
Prvý vážnejší kontakt s betónom prišiel v kolaborácii s architektom Michalom Slukom a režisérkou Máriou Pinčíkovou, s ktorými vytvorili projekt Betonexport – sériu malých betónových odliatkov ikonických bratislavských stavieb ako Kamzík, Slovenský rozhlas či Slavín. Projekt sa objavil na Bratislava Design Weeku a zaznamenal pozitívnu odozvu. Neskôr sa dostali aj do londýnskeho National Theatre, kde predávali vlastnoručne vyrobené magnetky. Betonexport významným začiatkom, no ako skupinový projekt mal svoje limity. Peter sa rozhodol ísť vlastnou cestou a v roku 2020 založil vlastnú značku – REGULAR CONCRETE. V Londýne si vyvinul vlastnú betónovú zmes, testoval silikónové formy, kombinoval laserové technológie a remeselný prístup. „Vtedy som sa tomu začal venovať naplno, tvoriť prvé autorské diela a hľadať si vlastný jazyk,“ hovorí. Prvým významnejším súborom bol Radikal 1 – séria objektov, ktoré boli po prvý raz vystavené v Slovenskom centre dizajnu (galéria Satelit) v rámci skupinovej výstavy Materialisti. Tieto diela neskôr putovali po svete a stali sa výrazným začiatkom jeho samostatnej sochárskej dráhy. Ako sám dodáva, mnoho vecí vznikalo výlučne z vnútornej potreby, nie na objednávku. „Väčšina tých diel, čo som aj urobil, som robil primárne pre seba, lebo som chcel, aby vznikli.“ Peter Baran tak nie je klasický absolvent sochárskej akadémie, ale autor, ktorý si cez iné odbory, vlastnú intuíciu a obrovskú zvedavosť postupne vybudoval vlastný sochársky svet. Svoj, betónový a pravidelný.
Pre Petra sa stal betón niečím viac ako len materiálom. Jeho tvorba s ním nie je len formálnym rozhodnutím, ale vedomou voľbou, ktorá nesie symbolický, filozofický aj osobný náboj. „Betón je pre mňa materiál detstva,“ hovorí. „Je všade okolo nás, či už ide o paneláky, chodníky alebo cesty. Je to materiál, ktorý nepozná sociálnu triedu. Je univerzálny a bezpríznakový, a preto dokáže niesť takmer akýkoľvek odkaz.“ Zároveň ide o najpoužívanejší umelý materiál na svete. „Hovorím tomu Concrete Age. Žijeme v dobe betónu. Všetko, čo dnes budujeme, je do značnej miery z betónu. A práve preto mi prišiel ako ideálny na zachytávanie sveta, ktorý je vytvorený človekom,“ vysvetľuje. Betón v Petrovej tvorbe teda nenesie len formu, ale aj obsah. Je to nosič spomienok, ideí a odkazov. V sérii Radikal 1 vytváral betónové objekty, ktoré pripomínali známe výrobky, ako napríklad telefón Nokia 3310, Blackberry, či fľaša Coca-Coly. „Sú to veci, ktoré zmenili svet. Pozná ich každý. Všade. A rovnako je na tom aj betón. Tieto dve globality som spojil.“
Zaujímavým momentom je aj kontrast medzi očakávaniami a skutočnosťou. „Betón sa zvyčajne vyskytuje vo forme niečoho veľkého, surového, drsného. Ja som chcel urobiť presný opak. Použil som jemnú betónovú zmes, ktorá je leštená, takmer ako mramor. A objekty sú malé, precízne.“Aby mohol pracovať na tejto úrovni presnosti, vyvinul si vlastnú zmes. „Väčšina bežných betónov nie je určená pre takú mierku. Potreboval som niečo, čo bude konzistentné, jemné, bez bubliniek a bude spolupracovať s formou. Tak som si zmes postupne vyvinul sám.“ Každý objekt vzniká cez modelovanie prototypu, formovanie v silikóne, nasleduje ručná práca s pigmentmi a samotným betónom. Výsledkom je objekt, ktorý nie je len sochou, ale aj myšlienkovým záznamom. „Materiál musí byť v súlade s ideou diela. Nemôže to byť len objekt pre objekt. Vždy to musí byť niečo viac.“
Petrove diela sú teda precízne, no nikdy nie chladné. Namiesto estetickej exhibície sa snažia niečo povedať. V ich jadre je často kontrast – medzi masovým a osobným, medzi architektúrou a spomienkou, medzi funkciou a trvácnosťou. „Zaujíma ma, čo sa stane s objektom, keď stratí svoju funkciu. Aký odkaz z neho zostane? A ako dlho pretrvá, ak je z betónu?“ pýta sa. Hoci dnes už rozmýšľa nad tým, ako do budúcich diel zapojiť aj farbu, vždy to musí byť prepojené s ideou. „Nie farba pre farbu. Musí to dávať zmysel. Musí to byť vnútorný súhlas medzi objektom a jeho formou.“ Jeho autorský rukopis tak definuje kombinácia technickej precíznosti, materiálového bádania a konceptuálnej hĺbky. V betóne nachádza nie len formu, ale aj pamäť.
Z materiálu, ktorý je synonymom trvácnosti, vytvára Peter sochy, ktoré zachytávajú pominuteľnosť. Po prvotných experimentoch a hľadaní autorského jazyka sa naplno rozvinul v sérii Radikal 1, ktorá sa stala jeho prvým uceleným autorským projektom. V kolekcii sa objavuje napríklad betónový odliatok telefónu Nokia 3310, Blackberry, legendárna silueta fľaše Coca-Cola či starého iPodu. Predmety, ktoré boli v jednej etape dejín bežnou súčasťou každodennosti, sa podľa Petra zmenili na symboly kultúry, technológie a statusu. „Mnoho z tých vecí už stratilo funkciu, ale ich forma zostáva silná. Vôbec to nebolo o nostalgii, skôr o reflexii – čo ostane z našej doby, keď sa na ňu budú pozerať ľudia o dvetisíc rokov?“ Séria Radikal 1 bola vystavená napríklad v galérii Satelit (Slovenské centrum dizajnu) a neskôr sa dostala aj na medzinárodné prehliadky. „Prvé dielo, ktorým som sa prihlásil na zahraničný open call, bola práve Nokia 3310. A vybrali ma. Bola to galéria Jonathan Ferrara v New Orleans, prestížna súťaž No Dead Artists. Vyberali 10 umelcov zo 600 a ja som bol medzi nimi.“
Petrove diela sa postupne dostali aj do Afriky, Kórei, USA či na Taiwan. Súčasne sa začali objavovať aj jeho prvky lokálneho „pamäťového archívu“. Príkladom je betónová socha hotela Kyjev – ikonického bratislavského objektu, ktorý sa stal symbolom diskusií o pamiatkovej ochrane a developmente. „Bola to nepriama kolaborácia s umelcom Lousy Auberom. Chcel som, aby vznikol objekt, ktorý zanechá stopu, aj keď raz budova zmizne.“ Na podobnom princípe vznikla aj socha Panelák, ktorá vznikla v spolupráci s grafickou dizajnérkou Mišou Chmeličkovou. Obe diela hovoria o detstve, vizuálnej pamäti a architektúre, ktorá bola kedysi neviditeľná, dnes sa stáva predmetom kultúrnej reflexie. “Mnohým v Amerike by tie objekty asi nič nepovedali. Ale pre mňa je to identita. Niečo, v čom sme vyrastali.“ Záujem o miestnu architektúru ho viedol aj k vytvoreniu zmenšeného modelu Unité d’habitation od Le Corbusiera, ktorý vznikol pre francúzsky kolektív 313. „Som veľký fanúšik francúzskeho Stredomoria a brutalizmu. Takže som sa tomu venoval aj ako fanúšik.“
V roku 2025 sa Peter zúčastnil aj rezidencie na Taiwane, kde vznikla kolekcia diel z betónu a miestneho dreva z tisícročných stromov Chamaecyparis formosensis. „Strom pochádzal zo zaniknutej budovy v meste Tainan. Jeho tvar som zachytil v betóne, ktorý vznikol priamo tam. Socha bola o premene mesta, o tom, ako drevo nahradil betón.“ Peter tak prepája globálne aj osobné, technológie aj architektúru, minulosť aj budúcnosť. Vytvára betónový archív, ktorý nemá byť len trvácnym objektom, ale aj spôsobom, ako si spomínať. „Ja robím to, čo chcem, aby vzniklo. Niekedy je to globálna téma, inokedy niečo z mojej ulice. Ale vždy ide o veci, ktoré majú pre mňa zmysel.“
Kým diela zo série Radikal či objekty ako Hotel Kyjev a Panelák vychádzajú z kultúrnej pamäti a identity, v neskorších projektoch sa Peter čoraz viac obracia k priamej reakcii na spoločenské a geopolitické udalosti. Jeho tvorba sa posúva do priestoru verejného umenia a angažovaného výtvarného gesta. Socha sa v jeho poňatí stáva nielen vizuálnym symbolom, ale aj aktom odporu, solidarity a obnovy. Silným momentom bola jeho účasť na projekte vo Ľvove, kde vytvoril sochu pre verejné priestranstvo z fragmentov zničených civilných budov. „Betón je materiál, ktorý vzniká spojením drobných častíc do niečoho tvrdého a odolného. Presne to som chcel vyjadriť – silu v jednote a schopnosť znovu vybudovať to, čo bolo zničené,“ vysvetľuje. Výsledkom bola betónová kocka s nápisom STRENGTH IS IN UNITY, ktorá niesla ideový aj materiálový odkaz projektu – zjednotenie, obnova, pamiatka.
Na tému vojny a obnovy nadviazal aj projekt Fragmenty Ukrajiny. Jeho základ tvorili autentické úlomky z civilných stavieb zasiahnutých ruskými raketami, ktoré autor fyzicky zozbieral počas svojich ciest na Ukrajinu. Tieto fragmenty zakomponoval do novej série štyroch sôch, ktoré vychádzajú z architektúry zničených budov. „Chodil som na Ukrajinu pred vojnou aj počas nej. Situácia sa dotkla aj mojej rodiny. Mal som potrebu reagovať. Takto som vedel niečo povedať a spraviť.“
Tieto diela nie sú komerčné ani zberateľské. Neslúžia na ozdobu ani na predaj. Sú vyjadrením osobného postoja, dôkazom spolupatričnosti a pokusom zachovať niečo, čo by inak zostalo len troskami. Vystavené boli napríklad v petržalskom Dočasnom kultúrnom priestore. „Nešlo mi o estetiku. Skôr o gesto. O to, že aj umenie môže byť svedkom a aktérom zároveň.“ Peter tak cez materiál, ktorý bežne vnímame ako neutrálny, vytvára politické a ľudsky hlboké diela. Sochy odporu a obnovy nie sú výkrikom, ale tichým, no trvácnym gestom. Pripomínajú, že aj v najtemnejších obdobiach môže z trosiek vzniknúť niečo nové – pevné, zrozumiteľné a spoločné.
Peter nie je sochár, ktorý by čakal na pozvanie. Od začiatku vedel, že ak chce, aby jeho diela žili, musia sa dostať do sveta. „Začal som sledovať open cally, prihlasoval som sa všade možne. Väčšinu vecí som robil sám pre seba – lebo som chcel, aby vznikli. A potom som ich posielal von.“ Prvým veľkým medzinárodným úspechom bola spomínaná účasť na prestížnej výstave No Dead Artists v galérii Jonathan Ferrara v New Orleans, kde ho vybrali medzi desať finalistov zo 600 prihlášok. Odtiaľ sa jeho betónové objekty dostali do Kórey, Afriky, na Taiwan, do Ameriky, aj do galérií po Európe. „Dnes vieme poslať dielo za dve stovky cez pol sveta. Nemáme zatvorené hranice. Je to obrovská výhoda.“Peter je dnes zástupcom novej generácie autorov, ktorí prirodzene fungujú v medzinárodnom priestore. Vystavoval a pôsobil v rôznych krajinách: od Taiwanu po Francúzsko, od Bratislavy po Soul. No nejde len o výstavy. Kľúčové miesto v jeho rozvoji majú aj umelecké rezidencie.
Zlomovým momentom bola pre neho pobytová rezidencia v Cité internationale des arts v Paríži. „Zrazu som bol obklopený tristo umelcami z celého sveta. Vidíš, ako rôzne sa dá uvažovať o umení. Ako rôzne sa dá fungovať. A že to nemusí byť len ten stereotyp – nemať z čoho žiť. Naopak, vieš sa tým aj uživiť, keď vieš, čo robíš.“ Práve počas tejto rezidencie vznikli kontakty, ktoré viedli k spoluprácam s kórejskými kurátormi, kolektívmi aj maliarkou, s ktorou vytvoril spoločné dielo. Rezidencie mu zároveň umožnili experimentovať: „Získal som priestor a čas skúšať nové veci. Vznikla tam aj myšlienka betónu s farbou, ktorá sa mi začala postupne vrývať do hlavy. Ale stále platí, že to musí sedieť s ideou.“ V iných prípadoch išlo aj o zákazkové spolupráce – ako v prípade francúzskeho kolektívu 313, pre ktorý vytvoril zmenšený model Corbusierovej Unité d’habitation. Alebo o predaje cez galérie, ktoré dnes Petra zastupujú. V niektorých prípadoch výlučne. Peter však zároveň hovorí aj o svojich začiatkoch s odstupom. „Na začiatku som sa hlásil aj do výstav, kam by som sa dnes už neprihlásil. Ale spätne som rád, že som to robil. Vďaka tomu sa veci dostali medzi ľudí a postupne sa začala budovať sieť.“ Regular Concrete dnes nie je len názov značky. Je to celistvý autorský jazyk, ktorý má svoje miesto na mapách súčasného sochárstva. A hoci vznikol z betónu, rozhodne nie je statický.
Aj keď by sa mohlo zdať, že Peter má dnes svoj štýl a smer jasne rozpoznateľný, opak je pravdou. Práve vedomie hraníc mu otvára nové cesty. „Betón ma stále baví. Ale začína mi chýbať farba. A rozmýšľam, ako s ňou narábať tak, aby dávala zmysel. Nie farba pre farbu, ale niečo, čo bude mať oporu v idei.“ Jeho tvorba sa síce opiera o technickú precíznosť, no zároveň je živá, organická a neustále v pohybe. Nové diela nevznikajú podľa plánu, ale z potreby. „Ja nerobím dielo preto, že ho musím vytvoriť. Robím ho vtedy, keď cítim, že má vzniknúť. Až potom začne celý proces.“ Na rozdiel od autorov, ktorí pracujú pod zmluvami a produkujú v pravidelných dávkach, si Peter zachováva tvorivú slobodu. Aj keď ho už zastupujú galérie a niektoré série sú komerčne úspešné, stále si zachováva nezávislosť v rozhodovaní. „Viem, že by som mohol urobiť ďalší panelák alebo nejaký známy objekt, ktorý by sa predával. Ale keď s tým nemám žiadny vzťah, nedáva mi to zmysel.“ Aj preto zostáva Regular Concrete projektom, ktorý si zachováva ľudský rozmer. Nie je to produkcia, ale výpoveď. Nie je to značka, ale priestor pre otázky. O pamäti. O identite. O tom, čo z nás pretrvá. Najbližšie Petra čaká ďalšia rezidencia na Taiwane. Má rozpracované viaceré spolupráce aj voľné nápady. No jeho budúcnosť nie je naplánovaná. Je otvorená. Presne ako jeho formy.
Peter Baran je autor, ktorý si našiel vlastný jazyk medzi objektom, architektúrou a pamäťou. Jeho cesta k soche neviedla cez akadémiu, ale cez film, experimenty a postupné objavovanie materiálov. Betón, ktorý sa stal jeho hlavnou výrazovou látkou, nevníma len ako stavebný prvok, ale ako médium schopné niesť ideu, odkaz a pamäť. V jeho tvorbe sa stretáva jemnosť s tvrdosťou, precíznosť s konceptom, osobná skúsenosť s globálnym kontextom. Séria Radikal 1 zachytáva technologické ikony našej éry, diela ako Hotel Kyjev či Panelák zas hovoria o osobnej identite a vizuálnej pamäti krajiny, v ktorej vyrastal. Projekty ako Fragmenty Ukrajiny či verejná socha vo Ľvove ukazujú, že umenie môže byť aj tichým, no silným gestom voči násiliu a zabúdaniu. Regular Concrete sa medzičasom stal projektom s medzinárodným presahom. Jeho diela vystavovali galérie v Kórei, USA, na Taiwane či vo Francúzsku. Peter ich však nikdy nevnímal ako produkty. Každý objekt vzniká z potreby – nie z povinnosti, ani z dopytu. Jeho tvorba je proces, pri ktorom si kladie otázky: čo pretrvá, keď stratíme funkciu? Čo zanechávame po sebe? A hoci jeho rukopis je rozpoznateľný, neustále sa mení. Peter necháva svoju budúcnosť otvorenú. Tak ako formy, ktoré tvorí.
Peter Baran je vizuálny umelec a sochár, ktorý vo svojej tvorbe využíva betón ako médium pamäti, odporu a identity. Pôvodne študoval filmovú produkciu na VŠMU, neskôr pokračoval na University of the Arts v Londýne, kde začal aktívne pracovať s technickými dielňami a vytvoril prvé autorské objekty. V roku 2020 založil projekt Regular Concrete, cez ktorý rozvíja svoj osobitý jazyk kombinujúci architektúru, sochu a konceptuálne myslenie. Medzinárodne vystavovaný autor (USA, Kórea, Taiwan, Francúzsko), ktorý vytvoril diela ako Radikal 1, Hotel Kyjev, Panelák či Fragmenty Ukrajiny. Vo svojej tvorbe prepája presnú remeselnú prácu s témami globálnej civilizácie, pominuteľnosti a spomienky.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
