#architektúra#čerstvé ovocie_fm#dizajn#efemko#inštalácie#interiér#interiérový dizajn

Architekt, ktorý mení pravidlá priestoru odvážnymi experimentmi

Dátum: 03.03.2025

Autor: Martin Brix

„Nechcem robiť architektúru, ktorá je len pekná. Chcem robiť architektúru, ktorá je zapamätateľná a funkčná zároveň.“ Architektúra môže byť presná veda, ale aj rebélia proti zaužívaným normám. Alan Prekop nie je len tvorcom priestorov – je experimentátorom, ktorý architektúru vníma ako neustály dialóg medzi materiálom, emóciou a konceptom. Jeho rukopis je drzý, hravý, no zároveň precízne premyslený. Nebojí sa odkrývať surovosť betónu, pracovať s kontrastom a vybočiť zo zaužívaných estetických konvencií. Jeho interiéry nesú jasný podpis – každý prvok má svoje miesto, každý materiál má svoj význam. Alanova tvorba osciluje medzi minimalizmom a odvahou, pričom vždy hľadá balans medzi funkčnosťou a vizuálnou provokáciou. Jeho práca nie je len odpoveďou na požiadavky klientov, ale aj výpoveďou o súčasnej architektúre – o tom, kam smeruje, ako sa mení a ako môže prehovárať k ľuďom. Čo ho formovalo? Aké výzvy ho posunuli ďalej? A prečo sa jeho projekty stávajú zapamätateľnými? Ponorme sa do príbehu architekta, ktorý mení pravidlá priestoru odvážnymi experimentmi.

Alan Prekop pochádza z umelecky ladeného prostredia, hoci nikdy nebol k umeniu vedený systematicky. Ako sám hovorí, jeho rodina mala k umeniu blízko, ale neexistovala nijaká generácia architektov, ktorá by mu predurčila cestu. Napriek tomu sa v rôznych smeroch stretával s tvorivosťou a estetickým cítením. „Pochádzam z celkom umeleckej rodiny, ale nikdy sme k tomu neboli nejako vedení. Každý člen sa nejakým spôsobom zaujímal o umenie,“ hovorí Alan. Jeho teta Lea Fekete je módna návrhárka, mama sa venovala dizajnu cez prácu s okuliarmi, babka hrala na klavíri a strýko bol architekt. Alanov otec bol taktiež architekt, ale ich vzťah bol minimálny, a tak sa k architektúre nedostal cez rodinnú tradíciu, ale skôr cez vlastné objavovanie sveta.

Cesta k architektúre však nebola priamočiara. Na gymnáziu nemal k tejto oblasti nijaký bližší vzťah, ale zlom nastal, keď spoznal svojho kamaráta Juraja Petáka, ktorý bol v tom čase už študentom architektúry. Rozhovory s ním a so študentmi architektúry ho nadchli natoľko, že začal navštevovať podujatie PechaKucha Night, kde sa prirodzene začlenil do komunity mladých architektov. „Môj najlepší kamarát Juraj Peták už vtedy študoval architektúru a strašne sa mi páčilo, čo o tom rozprával. Spoznal som sa s jeho spolužiakmi a viac-menej som sa tak nejako zaradil do tejto spoločnosti,“ opisuje Alan svoje začiatky. Na gymnáziu však nezískal žiadne technické základy potrebné pre štúdium architektúry. Keď sa rozhodol podať si prihlášku na fakultu architektúry, nemal nijaké skúsenosti s kreslením ani teoretické znalosti z tohto odboru. Aby sa pripravil na prijímačky, absolvoval intenzívny kurz pod vedením sochára Milana Lukáča, ktorý mu pomohol pochopiť základy kompozície a techniky kreslenia. „O architektúre som nevedel absolútne nič. Absolvoval som dosť intenzívny kurz u Milana Lukáča, ktorý ma naučil základy kreslenia a kompozície.“ Napriek tomu to bola náročná cesta, no napokon sa mu podarilo prijímačky zvládnuť a bol prijatý na Fakultu architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (FAD STU).

Napriek prijatiu na vysokú školu Alan spočiatku zažíval náročné obdobie. Gymnaziálne vzdelanie mu neposkytlo technické znalosti, ktoré mali jeho spolužiaci zo stredných odborných škôl. „Gymnázium ťa pripraví všeobecne, ale na architektúru to nestačilo. Ja som v prvom ročníku všetky skúšky opakoval, lebo som skoro nič nevedel.“ Napriek tomu ho architektúra začala čoraz viac fascinovať, najmä v oblasti navrhovania priestorov pre umenie, akými sú galérie, múzeá a iné verejné budovy. „V druhom ročníku sme začali navrhovať bytové domy a občianske budovy, a práve tam som sa našiel. Fascinovalo ma, ako priestor ovplyvňuje ľudí a aký význam môže mať architektúra pre spoločnosť,“ vysvetľuje. Dôležitým momentom v jeho formovaní bolo aj stretnutie so Štefanom Polakovičom, ktorý pôsobil na fakulte ako externý pedagóg. „Keď som videl, ako pristupuje k architektúre, vedel som, že chcem ísť do jeho ateliéru. Bol pre mňa vzorom v tom, ako premýšľať o priestore a konceptoch,“ hovorí Alan.

Počas štúdia sa zúčastnil aj stáží v renomovaných ateliéroch plusminus architects a u Martina Skočeka, kde si osvojil praktické skúsenosti a začal si vytvárať vlastný rukopis. „Stáž v plusminus architects bola pre mňa veľká škola detailu. U Martina Skočeka som pochopil, aký dôležitý je koncept a súlad s materiálmi,“ opisuje svoje skúsenosti.

Štúdium na fakulte architektúry nebolo pre Alana jednoduché, ale práve vďaka náročným začiatkom a získaným skúsenostiam postupne objavil svoj smer. Jeho rukopis sa začal formovať už počas školy a v nasledujúcich rokoch sa ešte viac vyprofiloval v profesionálnej praxi.

Po ukončení štúdia na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity sa Alan prirodzene presunul do praxe. Jeho prvým profesionálnym krokom bolo pôsobenie v ateliéri GutGut, kde strávil päť rokov. „GutGut ma naučil premýšľať o architektúre konceptuálne. Tam som pochopil, že každý priestor musí mať hlavu a pätu, že architektúra je viac než len estetika – je to spôsob, ako vplývať na ľudí a ich životný priestor,“ spomína. Popri práci v GutGute sa začal čoraz viac zaoberať interiérovým dizajnom, pričom sa venoval najmä návrhom bytových a občianskych interiérov. Počas tohto obdobia v ňom rástla túžba osamostatniť sa a vytvárať vlastné projekty. „Celý čas som mal v sebe pocit, že chcem robiť niečo vlastné. Nebolo to o nespokojnosti, skôr o potrebe posunúť sa ďalej,“ hovorí.

V roku 2020 sa rozhodol opustiť GutGut a založiť vlastné Alan Prekop Studio. Začiatky neboli jednoduché, keďže jeho rozhodnutie prišlo v období pandémie. „Odišiel som z ateliéru a hneď nato prišiel lockdown. Zrazu som bol doma, bez práce a s otáznikom, čo ďalej,“ opisuje Alan. Toto obdobie však využil na rekonštrukciu svojho vlastného bytu, čo sa neskôr ukázalo ako zlomový moment v jeho kariére.

Projekt Byt IO*, jeho vlastný interiér, získal veľké uznanie a stal sa víťazom ocenenia INSAID AWARDS. Tento návrh zaujal otvorenou dispozíciou a ikonickým kruhovým priehľadom medzi kuchyňou a obývačkou. „Nebolo to nič nasilu. Len som chcel vytvoriť priestor, ktorý by odrážal môj vlastný pohľad na architektúru – jednoduchosť, materiálovú čistotu a logické riešenia,“ vysvetľuje.

* Byt sa nachádza v jednej z najstarších mestských štvrtí Bratislavy – v komplexe „500 bytov“. Táto lokalita vznikla začiatkom 50. rokov 20. storočia a dodnes si zachovala svoj pôvodný charakter bez výraznejších rekonštrukcií či modernizácií, napriek tomu, že ju obklopuje nová finančná a administratívna štvrť. Samotný byt je situovaný na piatom z celkovo šiestich poschodí, pričom jeho veľkou prednosťou sú veľké okná orientované na východ a západ, ktoré do interiéru prinášajú bohaté denné svetlo a vytvárajú ideálnu atmosféru na bývanie. Pôvodne trojizbový byt s oddelenou dennou zónou a nedostatočným prísunom prirodzeného svetla prešiel premenou na vzdušný loft. Nová dispozícia ponúka priestrannú spálňu a otvorenú obývaciu izbu prepojenú s kuchyňou, čím sa vytvorilo funkčné a esteticky čisté prostredie, ideálne pre pár alebo malú rodinu. Základným cieľom rekonštrukcie bolo eliminovať zbytočné priečky a maximálne otvoriť priestor, čím vznikol svetlý, vzdušný interiér zredukovaný na svoje základné prvky. Zachovali sa len nosné steny, vďaka čomu byt nadobudol plynulú, otvorenú štruktúru od východu až po západ. Najväčšou výzvou bolo dosiahnuť priestorovú kontinuitu tak, aby miestnosti neboli definované stenami, ale samotným priestorom a použitými materiálmi. Dominantným prvkom dispozície sa stal nosný stĺp prepojený betónovým nosníkom s kruhovým výrezom, ktorý vytvára silný architektonický akcent. Tento ikonický detail sa stal ústredným bodom interiéru a zároveň jeho najobľúbenejším vizuálnym prvkom. Minimalizmus a funkčnosť sa premietli aj do riešenia deliacich prvkov – namiesto klasických stien bol použitý dreveno-sklenený systém, ktorý nahradil pôvodnú tehlovú stenu s dverami. Spálňa tak získala flexibilitu – v prípade potreby ju možno oddeliť drevenou priečkou a závesom, zatiaľ čo v otvorenom režime pôsobí ako prirodzené pokračovanie priestoru, čím dodáva bytu vzdušnosť. V materiálovom riešení dominuje kov, pričom nerezová oceľ zohráva kľúčovú úlohu – objavuje sa na parapetných doskách, kuchynskom pulte aj v ráme kruhového výrezu v betónovom nosníku. Hygienické priestory zostali na pôvodnom mieste, no ich povrchová úprava z pozinkovaného plechu im dodáva industriálny charakter. Tento materiál umožnil skryť dvere toalety a kúpeľne do jednoliatej plochy, čím posilnil koncept minimalistického, čistého priestoru. Dôležitou súčasťou návrhu bolo aj využitie recyklovaných materiálov z iných projektov, čím sa dosiahla udržateľnosť a jedinečný charakter interiéru. Znovupoužité keramické dlaždice pokrývajú obývaciu izbu a dodávajú jej štruktúru, pričom ich kombinácia s betónovými blokmi a modrým sklom v policových systémoch prináša zaujímavé vrstvenie textúr. Byt je zároveň oslobodený od vstavaného nábytku, čím ešte viac vyniká jeho otvorenosť a flexibilita. Každý detail interiéru bol starostlivo premyslený tak, aby podporil jeho jedinečnú atmosféru. Hra prirodzeného svetla v kombinácii s industriálnymi materiálmi vytvára dynamické vizuálne momenty, ktoré sa menia v priebehu dňa – od teplého západného slnka odrážajúceho sa na kovových plochách až po ikonický kruhový priezor, ktorý pridáva interiéru nezameniteľnú identitu.

V Alanovej tvorbe zohráva veľkú úlohu spolupráca s inými tvorcami, najmä remeselníkmi a výtvarníkmi. „Architektúra nikdy nie je len o jednom človeku. Vždy je to tímová práca. Keď robíš s dobrými ľuďmi, projekt dostane úplne inú energiu,“ tvrdí. Príkladom takejto spolupráce je projekt Kotva, kde pracoval so sochárom a dizajnérom  Sebastiánom Komáčkom. „Chcel som, aby konštrukčné prvky boli nielen funkčné, ale aj estetické. Sebastián prišiel s myšlienkou nerezových rúr, ktoré vytvorili vzdušnú a rezonujúcu štruktúru,“ vysvetľuje Alan. Hlavným konceptom bytu bolo priniesť plnohodnotné bývanie pre mladého muža do bytu s malou metrážou, pri absencii kuchyne a spálne. Inšpirácia bola čerpaná z Japonského štýlu bývania, kde je podľa Alanovho názoru dosiahnutá dokonalosť pri kombinácii funkcie bývania s malou podlahovou plochou. Interiér bol nominovaný na cenu CE ZA AR 2024.

*Projekt KOTVA predstavuje premenu bývalého kancelárskeho priestoru na moderný, funkčný byt v ikonickej bratislavskej budove Kotva. Byt, nachádzajúci sa na 6. poschodí, ponúka panoramatický výhľad na Dunaj a štvrť Petržalka, pričom jeho charakteristickým prvkom je kruhové okno s motívom kotvy. Rekonštrukcia zachovala architektonický odkaz budovy, no zároveň reflektovala súčasné potreby bývania. Dispozícia prešla dôkladnou úpravou – v byte pribudla kuchyňa ako kľúčový prvok premeny, kúpeľňa sa zväčšila využitím bývalej komory a vstupná hala bola prekonfigurovaná tak, aby podporovala plynulý pohyb v priestore. Hoci byt čelil štrukturálnym výzvam, vrátane poškodenia vodou a zničených podláh, renovácia sa zamerala na vytvorenie kompaktného, no plne funkčného obytného priestoru s dôrazom na flexibilitu a estetiku. Centrálnym prvkom interiéru je oceľová konštrukcia na mieru, ktorá rozdeľuje otvorený priestor do jasne definovaných, no vizuálne prepojených zón – obývacej izby, spálne a šatníka. Oceľový rám umožňuje zónam koexistovať bez narušenia pocitu priestrannosti, pričom jeho precízne detaily boli vytvorené pokročilou 3D tlačovou technológiou. Tento inovatívny prístup zabezpečil ľahké a presné spojenia, ktoré podporujú nielen vizuálnu kontinuitu, ale aj štrukturálnu stabilitu. Ďalším kľúčovým prvkom návrhu je vyvýšené pódium, ktoré sa stalo dominantným centrom bytu. Vyrobené zo smrekových drevených hranolov a nerezovej ocele, pódium plní viacero funkcií – slúži ako oddychová zóna, no môže byť tiež premenené na dodatočné lôžko pre hostí. Tento flexibilný prvok reflektuje japonský koncept multifunkčného bývania a podporuje variabilitu priestoru bez nutnosti ďalších deliacich prvkov. Materiálové riešenie nadväzuje na históriu budovy, no zároveň spĺňa princípy udržateľnosti. Nerezová oceľ, drevo, recyklované terazzo a pôvodné obnovené parketové podlahy vytvárajú harmonický vizuálny dialóg medzi minulosťou a súčasnosťou. Terazzo plynulo prechádza z vstupnej haly až do kúpeľne a sprchy, čím vytvára jednotný, minimalistický estetický dojem a zároveň poskytuje ekologickú alternatívu k tradičným materiálom. Renovácia premenila kedysi zanedbaný kancelársky priestor na dynamický, premyslený domov, ktorý rešpektuje pôvodnú architektúru, no zároveň ponúka súčasný komfort a flexibilitu. Výsledkom je priestor, ktorý spája históriu, moderné remeselné spracovanie a progresívny dizajn do harmonického celku.

Ďalším významným projektom sa stal interiér kaviarne Grão*, ktorý bol nominovaný na CE ZA AR 2022. „V Grão sme pracovali s extrémne obmedzeným rozpočtom, čo ma paradoxne bavilo. Keď máš mantinely, musíš byť kreatívny. Celý mobiliár sme vytvorili zo styroduru, materiálu, ktorý sa bežne používa na fasády. Výsledok bol prekvapivo ľahký a zároveň vizuálne výrazný,“ spomína Alan. Konceptom návrhu bol od začiatku anglický výraz „HUE“. Ten sa prevtelil do hlavného 16m dlhého osvetlenia kaviarne, ktoré mení farby a každým momentom dodáva interiéru iný ráz a atmosféru. Interiér je očistený od zbytočných nánosov pôvodných užívateľov.

*Klientovým zámerom bolo vytvoriť intímnu kaviareň pre alternatívnu komunitu – tanečníkov, DJ-ov, hudobníkov a ďalších tvorcov z oblasti kultúry a umenia. Výzvou bol nielen jej špecifický charakter, ale aj veľmi limitovaný rozpočet, ktorý nepresiahol 10 000 eur. Práve tento faktor sa stal hnacím motorom kreatívnych riešení a minimalistického prístupu k materiálom. Pôvodný názov kaviarne, HUE, sa stal základným konceptom priestoru. Interiér bol zbavený všetkých nepotrebných vrstiev, pričom sa odkryla surová esencia priestoru. Tento odhalený charakter podporili prvky vyrobené z bežných stavebných materiálov, ako je tepelná izolácia, ktoré boli následne pretvorené do dekonstruktivistických objektov – od baru až po sedenie. V kombinácii s oškrabanou omietkou vytvorili neutrálny podklad pre hlavný prvok dizajnu – osvetlenie. Slovo HUE v preklade znamená spektrum farieb, čo sa v priestore odráža prostredníctvom 16-metrového svetelného prvku, ktorý plynule mení farby a neustále dotvára atmosféru interiéru. Tento dynamický svetelný akcent je nielen estetickým, ale aj funkčným prvkom, ktorý definuje náladu priestoru. Posledným výrazným detailom je podlaha a sanitárne zariadenia, ktoré sme vedome materiálovo odlíšili. Použitá termoizolačná fólia, bežne využívaná vo vzduchotechnike, vďaka svojej reflexnej schopnosti pridáva interiéru ďalšiu vrstvu – odrazy a hru svetla, ktoré dotvárajú koncept HUE. Tento materiál sa uplatnil aj v interiéri toaliet, čím sa ešte viac prehĺbila vizuálna jednota priestoru. Minimalistická estetika v kombinácii s nekonvenčnými materiálmi a dynamickým svetlom vytvára autentický a neustále sa meniaci priestor, ktorý dokonale vystihuje energiu svojej komunity.

Alan spolupracoval aj na návrhoch showroomov, medzi ktorými vyniká IOKO* – priestor pre nezávislých optických odborníkov. „V tomto projekte som chcel pracovať s hlinenými omietkami a oceľovými prvkami, aby priestor pôsobil prirodzene a organicky,“ opisuje svoje rozhodnutia. Nejedná sa len o klasickú prevádzku optiky, ale o vytvorenie priestoru pre nezávislý dizajn. Architektúra interiéru sa odvoláva na materiály z ktorých sú produkty vyrobené. Jedná sa o rámy z prírodných materiálov, ktoré vznikajú ručnou prácou. Základ materiality interiéru tvoria hlina, drevo a oceľ. Showroom IOKO bol nominovaný v kategórii Interiér na CE ZA AR 2023.

*Projekt IOKO redefinuje tradičný showroom optiky a mení ho na priestor, ktorý oslavuje umenie a remeselnú precíznosť ručne vyrábaných okuliarov. Inšpiráciou sa stali prírodné materiály, ako je acetát celulózy, používaný pri výrobe okuliarových rámov, pričom táto filozofia sa premietla aj do celkového konceptu interiéru. Výsledkom je hmatateľný, organický priestor, v ktorom sa hlina, drevo a oceľ spájajú do harmonického celku. Hlinené steny, vytvorené v podobe plynulých organických omietok, definujú showroom a dodávajú mu jemnú prirodzenú estetiku. Tento materiál zároveň vytvára nenásilné prechody medzi hlavnou výstavnou časťou a zázemím – kanceláriou a vyšetrovňou optika. Jednotlivé zóny sú od seba vizuálne oddelené oceľovými oblúkmi, ktoré fungujú ako portály, podporujúce plynulosť a prepojenosť priestoru. Centrálnym prvkom showroomu je päť sochársky spracovaných objektov, ktoré interpretujú tvar a podstatu okuliarov. Medzi najvýraznejšie patrí hlinený výstavný stôl, vytvorený v spolupráci s keramikárkou Zheni. Jeho ručne nanášaná vrstva hliny vytvára živú, nepravidelnú štruktúru, ktorá odráža remeselný charakter celého priestoru. Druhým dominantným prvkom je dichroická vlna, prechádzajúca stenou showroomu. Jej reflexný povrch mení vnímanie svetla a farieb v priestore, čím vytvára dynamický vizuálny akcent, kontrastujúci s jemnou, pieskovou paletou interiéru. Celkovo je interiér riešený v svetlých neutrálnych odtieňoch, ktoré slúžia ako nenápadné pozadie pre vystavené okuliare. Použitie prírodných materiálov a sochárskych foriem vytvára pokojné, no inovatívne prostredie, v ktorom sa funkčnosť stretáva s umeleckým vyjadrením. IOKO tak nie je len showroomom, ale zážitkovým priestorom, v ktorom sa stretáva dizajn, príroda a remeselná tradícia. Každý detail podporuje myšlienku, že okuliare nie sú len funkčným doplnkom, ale aj precíznym dizajnovým artefaktom.

Úspech interiéru kaviarne Grão katapultoval Alana do gastro sveta. Dôkazom je OLIS* – pekáreň v Bratislave, ktorá spája funkčný dizajn s komunitným aspektom stravovania. Priestor je rozdelený na maloobchodnú zónu s 4-metrovým stolom a centrálnu jedálenskú časť so spoločným 6-metrovým stolom pre 20 hostí. Tento koncept podporuje sociálnu interakciu a budovanie komunity, pričom reflektuje tradíciu spoločného stolovania. Dizajn pekárne vytvára príjemné prostredie, kde sa stretávajú história, moderný prístup a autentický zážitok z jedla.

*OLIS nie je len pekáreň, ale priestor, ktorý redefinuje zážitok z jedla a ukazuje, ako môže architektúra formovať sociálne interakcie. Cieľom návrhu bolo vytvoriť prostredie, ktoré je nielen funkčné, ale aj zmysluplné pre komunitu – miesto, kde sa stretáva tradícia s moderným spôsobom spoločného stolovania. Dizajn transformuje dlhý, lineárny priestor na premyslenú kombináciu maloobchodnej zóny a spoločného stravovania. Pri vstupe dominuje 4-metrový stôl, kde si zákazníci môžu vychutnať čerstvo upečené pečivo. Tento prvok odkazuje na historickú tradíciu spoločných jedálenských stolov, ktoré boli charakteristické pre bratislavskú spoločenskú kultúru pred novembrom 1989. Hlbšie v interiéri sa nachádza 6-metrový spoločný stôl, ktorý sa stáva srdcom pekárne. Pojme až 20 hostí a jeho hlavnou funkciou je podpora spontánnych stretnutí a interakcií. Tento koncept stiera hranice medzi cudzincami a priateľmi, pričom návštevníci prirodzene prijali otvorený spôsob zdieľaného stolovania. Rozmery a materiálové prevedenie stolov odrážajú ich dvojitú úlohu – spájajú estetiku s hlbokým sociálnym významom. OLIS sa tak stáva živým priestorom, kde sa dizajn, tradícia a komunita prirodzene prelínajú. Jeho úspech dokazuje aj obľúbenosť ako miesta na raňajky, kde sa architektúra nestáva len kulisou, ale aktívnym prvkom formujúcim atmosféru a zážitok z jedla.

V projekte KOUN* sa Alan Prekop venoval redizajnu populárnej zmrzlinárne v centre Bratislavy, ktorá kombinuje architektonické dedičstvo s moderným dizajnom a hravou estetikou. Interiér vytvára „mrazivú“ atmosféru pomocou striekanej izolácie a hravých prvkov, ako sú usmievavé lampy od Tero Abaffy. Farebná paleta odkazuje na chaotické, no nostalgické momenty topiacej sa zmrzliny, čím priestor získava dynamický a zábavný charakter. KOUN tak spája tradíciu s kreatívnym prístupom, čím ponúka jedinečný zážitok pre návštevníkov.

*KOUN je zmrzlináreň v historickom centre Bratislavy, ktorej dizajn vytvára unikátnu „mrazivú“ atmosféru. Koncept, navrhnutý v roku 2023, pracuje s paradoxom – interiér pôsobí chladne, no zároveň hravo a prívetivo. Tento efekt je dosiahnutý použitím striekanej izolácie, ktorá okrem funkčnej úlohy zohráva kľúčovú vizuálnu úlohu, čím dotvára príbeh priestoru. Dizajn rešpektuje klenutý strop historickej budovy, pričom spája architektonické dedičstvo s moderným zásahom. Tento kontrast je zjemnený hravými, detskými prvkami, akými sú ikonické usmievavé lampy od umelkyne Tero Abaffy, ktoré priestoru dodávajú humor a ľahkosť. Farebná paleta reflektuje chaotickú krásu topiacej sa zmrzliny – kvapkajúce ruky, roztečené kornúty a farebné škvrny sa premietajú do interiéru ako vizuálne hravý prvok. Tento úmyselný odkaz na nedokonalosť vytvára dynamický kontrast s čistými líniami minimalistického dizajnu. Výsledkom je premyslená kombinácia histórie, súčasných materiálov a umeleckých detailov, ktorá ponúka priestor, kde sa architektúra a emócia spájajú do jedného celku. KOUN tak nie je len zmrzlináreň, ale vizuálny a senzorický zážitok, ktorý návštevníkov vtiahne do svojho príbehu – ľahkovážneho, zábavného, no premysleného až do posledného detailu.

Okrem návrhov interiérov, Alan vyniká aj v architektonicko-umeleckých inštaláciách a interiérových dizajnov. Tie sú silnou súčasťou jeho projektov ale aj ako samostatné solitéry. Projekt HEART je festivalová inštalácia, ktorá symbolizuje solidaritu, empatiu a zdieľaný priestor. Srdce ako pulzujúce svetlo v podobe majáka pripomína jednotu a spoločnú ľudskosť, bez ohľadu na rozdiely. Počas festivalu neustále bije, čím vyjadruje lásku a kolektívne posolstvo, a po jeho skončení utíchne, aby sa na ďalšom ročníku opäť oživilo. Táto inštalácia tak vytvára silný vizuálny aj emocionálny odkaz, ktorý presahuje hranice času.

*HEART je festivalová inštalácia navrhnutá pre mesto Trenčín v roku 2024. V čase neistoty a temnoty sa stáva majákom nádeje, ktorý ukazuje správnu cestu a prináša svetlo do prázdnoty. Symbolizuje solidaritu, empatiu a spoločný priestor, kde sa stretávajú ľudia, ktorí si navzájom prejavujú porozumenie a podporu. V tomto kontexte srdce predstavuje viac než len symbol lásky – vyjadruje aj porozumenie, súcit, náklonnosť, ochotu a energiu, ktorá nás všetkých prepája. Prečo práve srdce? Tento univerzálny znak slúži ako pripomienka solidarity a zároveň ako vyjadrenie postoja proti rasizmu. Nezáleží na farbe pleti, náboženstve, sexuálnej orientácii či kultúrnom zázemí – každý z nás nosí v hrudi rovnaké srdce. Tento silný vizuálny motív poukazuje na spoločnú ľudskosť, ktorá nás spája v jednej kolektívnej skúsenosti. Inštalácia stelesňuje pulzujúce srdce komunity, ktorá zahŕňa 30 000 ľudí. Spojením myšlienky majáka a lásky vzniká zavesená svetelná inštalácia, ktorej tlkot počas festivalu vyjadruje spoločnú energiu, jednotu a empatiu. Počas celého podujatia srdce neustále pulzuje, symbolizujúc silu kolektívneho prepojenia. Keď festival dospeje ku koncu a posledný východ slnka označí jeho záver, tlkot srdca utíchne – aby sa o rok neskôr na festivale GRAPE opäť obnovil. HEART je trvalým symbolom jednoty, súcitu a spolupatričnosti. Jeho svetlo presahuje čas aj priestor a pripomína nám, že skutočné prepojenie medzi ľuďmi je silnejšie než akékoľvek rozdiely.

V rámci inštalácie pre magazín TOP FASHION Alan pracoval s konceptom nekonečného priestoru. Minimalistická oceľová konštrukcia ukrýva interiér so 240 zrkadlami, ktoré vytvárajú optickú ilúziu a ponúkajú návštevníkom jedinečný zážitok. Reflexné povrchy podporujú hru svetla a tieňov, čím umožňujú každému vytvoriť vlastnú interpretáciu priestoru. Inštalácia symbolizuje proces čítania ako cestu do sveta fantázie, kde je každý vnem subjektívny a neopakovateľný.

*Ústredným prvkom architektonickej inštalácie TOP FASHION je minimalistická konštrukcia z nehrdzavejúcej ocele v tvare valca, na ktorej sú umiestnené aktuálne obálky magazínu Top Fashion. Tento vizuálne pútavý exteriér priťahuje pozornosť a zároveň vzbudzuje zvedavosť, lákajúc návštevníkov k objaveniu jeho skrytého vstupu. Po vstupe do inštalácie sa návštevníci ocitnú v priestore obklopenom 240 zrkadlami, ktoré vytvárajú ilúziu nekonečna. Tento efekt navodzuje pocit hĺbky presahujúcej fyzické hranice samotnej inštalácie, čím poskytuje intenzívny vizuálny zážitok a zároveň otvára otázku vnímania priestoru. Interiér je zámerne navrhnutý ako reflexívna zóna, v ktorej si každý návštevník môže vytvoriť vlastný príbeh. Zrkadlové povrchy dynamicky pracujú so svetlom, tieňom a perspektívou, čím neustále transformujú priestor a ponúkajú unikátne vizuálne momenty. Tak ako kniha alebo magazín podnecuje čitateľovu predstavivosť, táto inštalácia pozýva návštevníkov k vytvoreniu vlastnej priestorovej interpretácie – tvarovanej ich vlastnými myšlienkami, emóciami a vnemami. TOP FASHION je metaforou čítania – cestou do sveta fantázie bez hraníc. Pripomína, že každý zážitok je hlboko osobný, neopakovateľný a jedinečný, rovnako ako odraz človeka v zrkadlách, ktoré ju tvoria.

9-metrový jedálenský stôl MENSA PHYSARIA je navrhnutý v spolupráci s Barbarou Hagarovou, inšpirovaný rastlinou Physaria a jej okrúhlymi semennými strukmi. Jeho organický tvar a zemité tóny reflektujú prírodu a zároveň slúžia ako multifunkčný centrálny prvok galerijného priestoru. Stôl podporuje spoločné stolovanie a interakciu, čím symbolizuje prepojenie dizajnu, prírody a spoločenského zážitku. 

*MENSA PHYSARIA je jedálenský stôl navrhnutý v spolupráci s dizajnérkou Barbarou Hagarovou, inšpirovaný rastlinou Physaria, ktorá je známa svojimi charakteristickými okrúhlymi semennými strukmi. Tento 9-metrový stôl vnáša do galerijného priestoru organickú formu a funkčnosť, podobne ako samotná rastlina, ktorá dokáže prosperovať aj v náročných podmienkach. Stôl je centrálnym prvkom priestoru, navrhnutým tak, aby sa prispôsobil rôznym potrebám – od formálnych večerí až po neformálne stretnutia. Jeho sochárska elegancia a pevná, no dynamická štruktúra mu umožňujú plynule zapadnúť do moderného galerijného prostredia. Vyrobený z materiálov v zemitých tónoch, odráža farebnosť a textúru samotnej Physarie a pozýva k hmatovému zážitku, ktorý podnecuje interakciu s priestorom. Predĺžený tvar stola podporuje spoločné stolovanie, čím vytvára priestor pre spontánne stretnutia, výmenu myšlienok a posilňovanie vzťahov. Rovnako ako prepojené ekosystémy, v ktorých Physaria rastie, aj tento stôl slúži ako miesto spojenia a interakcie. Funkčný aj symbolický, MENSA PHYSARIA pripomína, že dizajn inšpirovaný prírodou dokáže zbližovať ľudí prostredníctvom spoločných zážitkov, pričom spája umenie, prostredie a vzájomnú ľudskú skúsenosť.

Tieto projekty odrážajú Alanovu schopnosť prispôsobiť sa rôznym typom mierkam, priestorov a požiadavkám klientov, pričom vždy zachováva svoj jedinečný štýl a dôraz na detail. Pre Alana Prekopa je spolupráca jedným zo základných pilierov jeho tvorby. Vníma ju ako proces, ktorý obohacuje nielen výsledný projekt, ale aj samotný kreatívny prístup. Jeho projekty často vznikajú v úzkej spolupráci s remeselníkmi, výtvarníkmi a dizajnérmi (ako napríklad Evgeniia Kazarezova, Tero Abaffy, Sebastián Komáček, kolektív CTRL_space alebo Barbara Hagarová).

Hudba bola pre Alana dôležitou súčasťou života dávno predtým, než sa začal venovať architektúre. Už v detstve nahrával so súrodencami kazety a hral sa na rádio. „Nahrávali sme si nahrávky, hrali sa na rádio a dokonca sme si vytvárali vlastné videoklipy. Hudba bola stále okolo nás,“ spomína. Hoci pôvodne chcel hrať na bicie, sestra ho odhovorila, že bubeníkov je príliš veľa. Nakoniec si vybral basgitaru a stal sa súčasťou viacerých hudobných projektov. Spolu s Jurajom Petákom založil kapelu Purist a neskôr sa stal členom Bad Karma Boy, kde hrá dodnes. Hudbu vníma ako formu psychohygieny a odpočinku od architektonickej práce. „Keď kreslím, môžem mať pustenú hudbu. Je to iný druh sústredenia, ktorý ma úplne pohltí,“ hovorí. Zaujímavé je, že hudba a architektúra majú podľa neho veľa spoločného. „Hudba a architektúra sú si podobné v tom, že obe sú o kompozícii, rytme a dynamike. V oboch prípadoch musíš nájsť správnu rovnováhu medzi jednotlivými prvkami, aby to fungovalo,“ vysvetľuje.

Alan Prekop neustále pracuje na nových projektoch a posúva hranice svojej tvorby. Momentálne sa venuje návrhu bytového domu, kde spolupracuje s bývalými kolegami z GutGut. „Je to pre mňa taký homecoming moment. Po rokoch sa vraciam k tímu, kde som začínal, ale tentoraz už ako samostatný architekt,“ hovorí. Okrem architektúry sa chce ďalej venovať aj hudbe a skúšať nové formy tvorby. „Hudba mi stále prináša radosť a je pre mňa dôležitá. Chcem si nájsť viac času na hranie a možno aj na tvorbu nových skladieb,“ prezrádza. Taktiež ho lákajú medzinárodné projekty a spolupráce. Aj keď doteraz pôsobil prevažne na Slovensku, už teraz dostáva ponuky zo zahraničia. „Neviem, kam ma to všetko zavedie, ale nechávam si priestor na experimenty a nové výzvy,“ uzatvára Alan.

Alan Prekop je architekt a dizajnér, ktorý sa nebojí experimentovať a prekračovať hranice tradičnej architektúry. Jeho tvorba spája surovosť materiálov, hravý prístup k priestoru a dôraz na funkčnosť. Štúdium na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave nebolo preňho jednoduché, no postupne si našiel svoj vlastný rukopis, ktorý sa profiloval počas stáží v ateliéroch plusminus architects a u Martina Skočeka. Päť rokov pôsobil v renomovanom štúdiu GutGut, kde si osvojil konceptuálne myslenie a precíznosť v navrhovaní. V roku 2020 založil vlastné Alan Prekop Studio a už jeho prvý autorský projekt Byt IO získal ocenenie INSAID AWARDS. Nasledovali ďalšie výrazné realizácie, ako interiér KOTVA, kaviareň Grão či showroom IOKO, ktoré boli nominované na cenu CE ZA AR. Jeho projekty sa vyznačujú inovatívnym prístupom k materiálom, recykláciou a citom pre detail. Architektúra preňho nie je len vizuálnou estetikou, ale dialógom medzi priestorom, emóciou a funkčnosťou. Okrem architektúry je aktívny aj v hudbe – hrá na basgitaru v kapelách Purist a Bad Karma Boy, čo vníma ako psychohygienu a paralelu k architektonickej tvorbe. V súčasnosti sa venuje návrhu bytového domu v spolupráci s bývalými kolegami z GutGut a stále hľadá nové spôsoby, ako posúvať hranice dizajnu a priestoru.

---