Novinky
Ako sa z hubárčenia a fascinácie kryštálmi stal autorský vesmír
Dátum: 05.06.2026
Autor: Martin Brix
Od dievčaťa, ktoré namiesto nálepiek zbieralo kryštály, až po šperkárku, ktorej práce dnes nachádzajú svojich majiteľov po celom svete. Martina patrí k autorkám, ktoré si svoj rukopis nevybudovali nasledovaním trendov, ale trpezlivým hľadaním vlastného príbehu. Počas štúdia na londýnskej Central Saint Martins objavila v spomienkach na detstvo a slovenské hubárčenie tému, ktorá sa stala základom jej autorského sveta. Dnes vytvára šperky balansujúce na pomedzí remesla, prírodovedy, osobnej mytológie a talizmanov, ktoré nesú v sebe príbehy húb, drahých kameňov aj ľudí, ktorí ich nosia. Ako sa z detskej fascinácie kryštálmi stal medzinárodne úspešný šperkársky brand a prečo sa pod povrchom jej tvorby skrýva oveľa viac než len huby?
Keď dnes Martina Kocianová rozpráva o šperku, pôsobí to, akoby svoju cestu našla veľmi skoro. Nie však preto, že by vyrastala v umeleckej rodine alebo od detstva navštevovala šperkárske dielne. Práve naopak. Pochádza z prostredia, kde bolo umenie skôr vzdialenou predstavou než prirodzenou profesiou. Napriek tomu sa už ako malé dievča nevedela ubrániť fascinácii predmetmi, ktoré väčšina jej rovesníkov prehliadala. „Ostatné dievčatá zbierali nálepky, tak ja som zbierala kryštále,“ spomína. Kameňom, minerálom a drobným prírodným pokladom pripisovala zvláštnu hodnotu dávno predtým, ako sa naučila pracovať s kovom alebo drahokamami. Prvé šperky začala vyrábať približne v jedenástich rokoch. Zlomovým momentom bolo stretnutie s mladou ženou z jej dediny, ktorá si otvorila malý obchodík s ručne vyrábanými šperkami. Martina k nej chodila tak často, až si majiteľka začala všímať, že sa snaží prísť na všetky jej výrobné postupy. „Ona mi nechcela prezradiť všetko, lebo už videla, že tam moc často chodím a opakujem sa po nej,“ smeje sa dnes. Práve vtedy však prvýkrát pochopila, že šperk nemusí byť len predmetom, ale aj spôsobom života. Začala experimentovať s korálkami, FIMO hmotou a jednoduchými technikami, svoje výrobky predávala cez Facebook a postupne si vytvárala vlastný malý svet, ktorý fungoval popri škole ako prvá brigáda.
Hoci ju rodina viedla skôr ku klasickej predstave vzdelania a budúceho povolania, Martina sa svojho smerovania nevzdala. Presvedčila rodičov, aby ju pustili na strednú umeleckú školu – Škola umeleckého priemyslu Josefa Vydru, kde študovala textilný dizajn. Šperk zostával stále niekde na okraji, no zároveň bol prítomný vo všetkom, čo robila. „Ja som nevedela, že či je to normálna práca,“ priznáva. Dlhý čas totiž netušila, že by sa šperkárstvom dalo reálne živiť. Napriek tomu si postupne budovala portfólio, začala pracovať so striebrom a čoraz viac času venovala práve tejto disciplíne. V momente, keď zistila, že existujú školy zamerané výhradne na šperk, mala jasno. „Hneď ako som sa dozvedela, že z toho by sa dalo teoreticky uživiť, tak som to išla aj primárne študovať.“ Rozhodnutie odísť do Londýna nebolo náhodné. Viedla ju k nemu kombinácia ambície, vzdoru aj túžby niečo dokázať sama sebe. Kým slovenské umelecké školy boli postavené na tradičných prijímačkách a figurálnom kreslení, ju lákal systém, ktorý väčší dôraz kládol na portfólio a osobný autorský prejav. Ešte dôležitejší bol však iný moment. „Tým, že moji rodičia ma tak strašne nepodporovali v tom remesle, tak som si povedala: ja pôjdem na najlepšiu školu na svete.“ Tou školou bola londýnska Central Saint Martins, jedna z najprestížnejších umeleckých inštitúcií na svete, z ktorej vyšli mená ako Alexander McQueen, Stella McCartney či John Galliano. Martina sa na ňu dostala bez absolvovania prípravného ročníka, ktorý je pre väčšinu uchádzačov prakticky povinný. Sama to pripisuje najmä rokom prípravy a silnému portfóliu, na ktorom pracovala ešte počas strednej školy. Keď do Londýna napokon nastúpila, zistila, že talent je len začiatok. Ocitla sa medzi študentmi z celého sveta, ktorí patrili k absolútnej špičke svojich krajín. Prvé mesiace boli náročné a často mala pocit, že za ostatnými zaostáva. Zároveň si však niesla niečo, čo ju od mnohých spolužiakov odlišovalo. Disciplínu a odolnosť, ktorú získala počas štúdia na slovenskej „šupke“. „Naučilo ma to, že si nemôžem brať veci osobne. Že ľudia budú stále kritizovať a ty musíš pokračovať ďalej.“ Práve táto kombinácia tvrdohlavosti, pracovnej disciplíny a detskej fascinácie svetom kameňov sa neskôr ukázala ako jeden z najdôležitejších základov jej budúcej tvorby.
Práve počas štúdia na Central Saint Martins sa začalo niečo, čo je pre mnohých autorov najťažšou časťou celej tvorivej cesty. Nie naučiť sa remeslo, technológiu alebo dizajnérske postupy, ale nájsť vlastný hlas. Škola síce patrila medzi najprestížnejšie na svete, no podľa Martiny ju nedefinovala technickou dokonalosťou. Oveľa viac ju formovalo neustále hľadanie toho, čo človeka robí jedinečným. „Tá škola bola hlavne o cibrení toho vkusu, cibrení toho jazyka. O dosť viac ako o technických zdatnostiach,“ vysvetľuje. V prostredí, kde sa stretávali študenti z Ázie, Afriky, Ameriky či Európy, sa neustále hovorilo o identite, príbehu a kultúrnom zázemí. A práve tam si začala uvedomovať, že jej najväčšou výhodou nemusí byť to, čo si doteraz myslela. Spočiatku mala pocit, že za mnohými spolužiakmi zaostáva. „Všetci mali takú silnú kultúru za nimi. A ja som to naozaj nemala,“ spomína. Kým ostatní prinášali do svojich projektov výrazné kultúrne symboly a tradície, ona mala pocit, že Slovensko neponúka nič podobne rozpoznateľné. Dnes priznáva, že to bol skôr pocit človeka, ktorý odišiel z domova a zrazu sa na vlastnú krajinu pozeral z diaľky. Začala sa preto vracať späť do svojich spomienok, detstva a vecí, ktoré ju formovali dávno predtým, ako sa rozhodla študovať šperk. Hľadala niečo, čo by bolo autentické, osobné a zároveň dostatočne univerzálne na to, aby tomu rozumeli aj ľudia na druhom konci sveta.
Odpoveď našla prekvapivo blízko. V lesoch, do ktorých chodievala od detstva. V hubárčení, ktoré bolo pre ňu takou prirodzenou súčasťou života, že si jeho výnimočnosť dlhé roky vôbec neuvedomovala. „Potom mi to prišlo. To hubárčenie. Vtedy som si uvedomila, že je tam niečo silné. Niečo, čo môžem vlastniť. Že ten príbeh mám zažitý.“ To, čo dovtedy vnímala len ako obyčajnú rodinnú aktivitu, sa zrazu ukázalo ako kultúrna skúsenosť, ktorú zdieľajú milióny ľudí v strednej a východnej Európe, no zároveň pôsobí exoticky a fascinujúco pre mnohých ľudí v zahraničí. Huby sa stali spôsobom, ako rozprávať o Slovensku bez folklórnych klišé, krojov či ľudových ornamentov. Práve v druhom ročníku školy vznikol projekt, ktorý dnes považuje za moment, keď prvýkrát objavila svoj vlastný autorský jazyk. Postupne si uvedomila, že cesta k nemu nevedie cez napodobňovanie trendov ani cez snahu zapadnúť do predstáv o tom, ako by mal súčasný šperk vyzerať. „Je to kombinácia toho, čo teba robí ako človeka. Ideš do svojich spomienok a nájdeš symbol, ktorý je špecifický pre teba. Potom ho prenesieš do niečoho, v čom sa dokážu vidieť aj ďalší ľudia.“ V jej prípade sa tým symbolom stali práve huby. Nie ako dekoratívny motív, ale ako nositeľ príbehov, spomienok a emócií. Zrazu nešlo len o tvar muchotrávky alebo dubáka. Huby sa stali spôsobom rozprávania o detstve, prírode, mágii, prepojenosti a vzťahu človeka k svetu okolo seba.
*The Trip (2022) – výskumná stránka zo skicára Martiny Kocianovej k jej záverečnej bakalárskej kolekcii na Central Saint Martins. Projekt skúmal jednotlivé etapy ľudského života prostredníctvom symboliky húb, ktoré sa neskôr stali ústredným motívom jej tvorby. Práve pri práci na kolekcii The Trip Martina objavila vlastný vizuálny jazyk, v ktorom prepája osobné spomienky, prírodu, mytológiu a šperkárske remeslo.
Zaujímavé je, že v čase, keď sa Martina tejto téme začala venovať, ešte nebola súčasťou širšieho vizuálneho trendu. Dnes sa motívy húb objavujú v móde, dizajne aj populárnej kultúre pomerne často, no pred niekoľkými rokmi to tak nebolo. „Mala som pocit, že hríby sú strašne nedocenená živá bytosť v lese. Aj ako symbol v dizajne. Dnes ich vidíme všade, ale pred piatimi či šiestimi rokmi to ešte nebolo také.“ Práve v tom videla príležitosť. Objavila tému, ktorá bola zároveň osobná, vizuálne bohatá aj významovo nevyčerpateľná. A čím hlbšie sa do nej ponárala, tým viac nachádzala ďalšie vrstvy. Huby prestali byť len súčasťou jej detských spomienok a stali sa nekonečným výskumom, ktorý pokračuje dodnes. Od bakalárskej kolekcie, v ktorej sa objavili prvé hubové motívy, sa preto už od tejto témy nikdy úplne nevzdialila. Namiesto toho ju postupne rozvíjala, prehlbovala a hľadala nové spôsoby, ako ju preniesť do šperku. Sama hovorí, že v hubách našla niečo, čo mnohí autori hľadajú celý život – vlastný svet. „Ja som už potom nechcela prestať. Vedela som, že toto je môj jazyk.“ A práve z tohto objavu sa neskôr zrodili hubové talizmany, mycéliové objekty, magické kryštály aj celý vizuálny vesmír, ktorý dnes nesie meno Martina Kocianová.
Keď Martina hovorí o hubách, v skutočnosti nehovorí len o hubách. Hovorí o spomienkach, energii, symboloch, prírode a o potrebe nachádzať v každodennom svete niečo magické. Práve preto sa jej tvorba nikdy nezastavila pri jednoduchom prenášaní tvarov húb do šperku. Postupne sa z nich stali talizmany, malé osobné objekty, ktoré si ľudia nevyberajú len preto, že sa im páčia, ale preto, že v nich nachádzajú vlastný príbeh. „Pre mňa je to symbol toho, že veríš v čaro. Taký talizman. Niečo ako štvorlístok,“ vysvetľuje. To, čo pre niekoho predstavuje spomienku na detstvo v lese, môže byť pre iného symbol spirituality, psychadelických skúseností, spojenia s prírodou alebo jednoducho pocit, že svet okolo nás obsahuje viac vrstiev, než sme schopní na prvý pohľad vidieť. Práve táto mnohovrstevnatosť je dôvodom, prečo sa k téme húb stále vracia. Nezaujíma ju len ich tvar, ale aj ich funkcia, vlastnosti a miesto v prírodných ekosystémoch. Fascinuje ju mycélium, neviditeľná sieť prepojení pod zemou, fascinujú ju konkrétne druhy a ich biologické či symbolické vlastnosti. Keď vytvára nový šperk, často nezačína kresbou, ale pozorovaním. Stačí jediná huba, ktorú objaví počas prechádzky, a dokáže o nej premýšľať celé týždne. Niekedy sa jej forma objaví v šperku doslovne, inokedy len nepriamo. „Môže to byť tvar, môže to byť mycélium, môže to byť vlastnosť tej huby. Napríklad levia hriva je spojená s mozgom a koncentráciou, tak možno vytvorím talizman, ktorý bude hovoriť práve o tom.“
*Lion’s Mane (Cancer) – prívesok z kolekcie Astroshrooms, v ktorej Martina Kocianová prepája symboliku znamení zverokruhu s charakterom jednotlivých druhov húb. Znamenie Raka tu reprezentuje koralovec ježovitý (Lion’s Mane), huba spájaná s vnútorným svetom, citlivosťou a introspekciou. Šperk je ručne vyrezaný z mesačného kameňa (rainbow moonstone), osadený barmským rubínom a zasadený do 14-karátového zlata. Irizujúci povrch kameňa odkazuje na premenlivosť mesačných cyklov, zatiaľ čo žiarivé jadro symbolizuje emocionálnu hĺbku a ochrannú povahu znamenia Raka.
Táto fascinácia ju prirodzene priviedla aj ku kryštálom a drahým kameňom. Vlastne sa tak symbolicky vrátila k tomu dievčaťu, ktoré kedysi namiesto nálepiek zbieralo minerály. Dnes však s nimi pracuje úplne iným spôsobom. Nielen ako dizajnérka, ale aj ako remeselníčka, ktorá ich sama brúsi, gravíruje a osádza do šperkov. Práve remeslo sa stalo druhým pilierom jej tvorby. Počas štúdia absolvovala stáž u renomovaného britského gravéra, ktorý sa stal jej mentorom a ukázal jej, že existuje aj iná cesta než navrhovať pre veľké módne domy. „On mi ukázal, že sa dá živiť remeslom. Že môžeš mať malé štúdio, robiť veci vlastnými rukami a fungovať sám za seba.“ Tento moment bol možno rovnako dôležitý ako objavenie hubárskej témy. Zrazu pochopila, že jej budúcnosť nemusí spočívať v korporátnej kariére dizajnérky, ale v budovaní vlastného sveta. Nasledovali ďalšie skúsenosti, ktoré ju v tomto presvedčení utvrdili. Naučila sa brúsiť drahé kamene, absolvovala štipendijný pobyt v Japonsku zameraný na tradičné remeselné techniky a postupne si vybudovala vzťah ku gem carvingu, teda ručnému vyrezávaniu a modelovaniu drahokamov. Nie je to práca, ktorú by väčšina ľudí označila za romantickú. „Tá mašina hrozne hučí, všade je prach, si stále v jednej pozícii a musíš mať veľa trpezlivosti,“ opisuje s úsmevom. Práve v tom však našla zvláštny druh pokoja. Kým iných by nekonečné hodiny pri brúske vyčerpávali, ju podobné činnosti vtiahnu do takmer meditatívneho stavu.
*Travelling through Space je experimentálny prívesok, ktorý vznikol ako materiálová štúdia pre pripravovaný projekt Martiny Kocianovej. Autorka v ňom skúma možnosti vrstvenia gravírovaného krištáľu nad rytinou v kove, čím vytvára ilúziu priestoru a pohybu. Motív vtáka vychádza z jej dlhodobého záujmu o gravírovanie drahých kameňov a zároveň odkazuje na mentorstvo britského gravéra @castrosmith, od ktorého sa naučila mnohé zo svojich remeselných techník. Objekt vznikol spontánne ako voľný experiment, no naznačuje smer, ktorým sa jej tvorba môže v budúcnosti ďalej rozvíjať.
S kryštálmi pracuje nielen pre ich vizuálnu krásu, ale aj pre významy, ktoré im ľudia pripisujú. Sama otvorene priznáva, že verí v energiu predmetov a príbehov, ktoré si s nimi nesieme. Nie dogmaticky ani ezotericky, skôr intuitívne. „Verím v to, že keď niečo nosíš a veríš tomu, tak ti to môže vyvolať určitý pocit. A potom sa to možno naozaj stane.“ Práve preto sa jej klienti často nezaujímajú len o tvar šperku, ale aj o konkrétny kameň. Niekto chce minerál spojený so svojím znamením, iný si vyberie kameň, ktorý nosil od detstva alebo mu pripomína konkrétnu životnú udalosť. Šperk sa tak stáva osobným objektom s vlastným príbehom, niečím na pomedzí dizajnu, talizmanu a pamäťového predmetu. Asi najvýraznejšie sa všetky tieto vrstvy stretávajú v jej najnovších kolekciách. Napríklad v sérii Astroshrooms* prepája jednotlivé znamenia zverokruhu s konkrétnymi druhmi húb a drahokamov. Ide o projekt, v ktorom sa stretáva výskum, remeslo, symbolika aj hravosť. Každý šperk vzniká ako malý mikrosvet pozostávajúci z viacerých vrstiev významu. A práve v tom sa ukazuje podstata jej tvorby. Martina totiž nevytvára len dekoratívne predmety. Vytvára objekty, ktoré majú ľuďom pripomínať ich vlastné príbehy, vzťahy a spomienky. „Keď človek nosí môj šperk a niečo mu pripomína, alebo pre neho niečo znamená, tak to je pre mňa najväčší úspech.“ Možno práve preto jej huby nepôsobia ako módny trend. Skôr ako malé osobné talizmany pre generáciu, ktorá sa aj uprostred digitálneho sveta stále snaží nájsť trochu čara.
*Kolekcia Astroshrooms prepája tri oblasti, ktoré sú pre Martinu Kocianovú dlhodobo charakteristické – fascináciu hubami, ručné brúsenie drahých kameňov a záujem o symbolický svet astrológie. Výsledkom je séria dvanástich príveskov, v ktorých každé znamenie zverokruhu získava svoju vlastnú hubu, drahokam a jedinečný vizuálny príbeh. Kolekcia vychádza z poetickej rozmanitosti húb a ich tvarov, ktoré Martina prenáša do organických šperkov vytvorených zo 14-karátového zlata. Každý prívesok je osadený starostlivo vybraným ručne brúseným kameňom, ktorého farba, štruktúra a charakter spoluurčujú výslednú podobu šperku. Rovnako dôležitý je však aj význam jednotlivých kameňov a ich prepojenie s konkrétnymi znameniami zverokruhu. Pri tvorbe kolekcie autorka čerpala zo svojho dlhodobého výskumu húb, ich vlastností a symboliky, ale aj z tradičných významov astrologických znamení a narodeninových kameňov. Každý šperk preto funguje ako malý talizman, v ktorom sa stretáva charakter konkrétneho znamenia s vlastnosťami vybranej huby. Huby tu neplnia len dekoratívnu funkciu, ale stávajú sa nositeľmi významov a metafor, ktoré rozširujú zaužívané predstavy o jednotlivých astrologických archetypoch. Astroshrooms pozýva svojich nositeľov pozerať sa na astrológiu cez optiku prírody. Namiesto tradičných astrologických symbolov využíva jazyk húb, minerálov a organických foriem, aby odhalila paralely medzi ľudskou povahou a prírodnými procesmi. Kolekcia tak vytvára jemné prepojenie medzi človekom a prírodou a pripomína, že mnohé vzorce, ktoré hľadáme vo hviezdach, možno nájsť aj pod nohami v lese.
*Pink Oyster (Libra) – prívesok z kolekcie Astroshrooms, v ktorom Martina Kocianová prepája znamenie Váh s hlivou ružovou (Pink Oyster). Tá sa stáva symbolom pôvabu, zmyselnosti a prirodzenej príťažlivosti, ktoré sú tradične spájané s týmto astrologickým archetypom. Šperk je ručne vyrezaný z ružového opálu, osadený indigolitovým turmalínom a zasadený do 14-karátového zlata. Jemné farebné prechody a organické línie vytvárajú objekt balansujúci medzi eleganciou, hravosťou a osobným talizmanom
Hoci dnes Martina predáva svoje šperky prevažne do zahraničia, spolupracuje s prestížnymi inštitúciami a jej práce sa objavujú v Dover Street Market či v komunite okolo nadácie Alexandra McQueena, úspech pre ňu stále neznamená počet predaných kusov ani veľkosť obratu. Oveľa viac ju zaujíma, či sa jej podarí vytvoriť niečo, čo dokáže s človekom vytvoriť osobný vzťah. „Keď sa človek vidí v tom mojom šperku, to je pre mňa najväčší úspech. Keď mi povie, že mu to niečo pripomína alebo že to pre neho veľa znamená.“ Možno aj preto jej tvorba nikdy nesmerovala k minimalizmu alebo univerzálnym módnym doplnkom. Naopak, snaží sa vytvárať objekty, ktoré majú vlastný charakter, vlastnú identitu a vlastný príbeh ešte skôr, než si ich niekto nasadí. Keď opisuje svoj vizuálny jazyk, často používa slovo „živý“. Nechce, aby šperk pôsobil ako dokonalý produkt navrhnutý podľa trendov. Chce, aby vyzeral ako objekt s dušou. „Chcem, aby vyzeral ako živý objekt sám o sebe. Aby mal charakter. Aby sa pri ňom človek zastavil a nepovedal len, že je pekný. Skôr aby sa spýtal: čo to je, čo to znamená?“ Práve táto potreba vytvárať veci, ktoré komunikujú a vyvolávajú otázky, ju prirodzene priviedla aj mimo tradičného sveta šperku. Postupne začala prenášať svoj jazyk do väčších objektov a sôch, kde skúma podobné témy, len v inom meradle.
Dôležitú úlohu tu opäť zohráva mycélium. Materiál, ktorý ju fascinuje svojou živelnosťou, nepredvídateľnosťou a schopnosťou rásť vlastným smerom. Kým pri šperku dokáže kontrolovať takmer každý detail, pri práci s mycéliom musí časť autorstva vedome odovzdať samotnému materiálu. „Mňa baví na tom mycéliu tá živosť. To, že nie je úplne predvídateľné. Že ten materiál je vlastne self-directed. Ja mu dám nejaký impulz a on si potom spraví niečo svoje.“ V jej sochách sa preto stretáva ľudská intervencia s prirodzeným rastom, kontrola s náhodou a remeslo s biológiou. Často kombinuje organické štruktúry mycélia s brúsenými kameňmi, kovom alebo šperkárskymi prvkami, čím vytvára objekty balansujúce niekde medzi prírodným organizmom, artefaktom a šperkom zväčšeným do priestoru. Práve otázka, kde sa končí šperk a začína umenie, patrí medzi témy, ku ktorým sa neustále vracia. Dlhodobo ju zaujíma, prečo je šperk v umeleckom svete často vnímaný len ako remeslo alebo úžitkový predmet, hoci dokáže niesť rovnako komplexné myšlienky ako socha či obraz. Preto rada prenáša princípy šperkárskeho myslenia do galérií a výstavných priestorov. „Zaujíma ma, ako existuje ten objekt sám o sebe. Keď si ho dáš na telo, dostane nový význam. Ale mal by fungovať aj bez človeka.“ Táto predstava sa tiahne celou jej tvorbou – od drobných príveskov až po veľké mycéliové objekty. Každý z nich má fungovať ako samostatná bytosť, ktorá si nesie vlastný príbeh a až následne vstupuje do vzťahu s človekom.
Zaujímavé pritom je, že napriek rastúcemu medzinárodnému úspechu si Martina stále zachováva spôsob práce, ktorý je bližší remeselníkovi než módnej značke. Väčšinu šperkov vyrába na objednávku, často ich dokončuje vlastnými rukami a počas roka sa pohybuje medzi rôznymi krajinami, ateliérmi a dielňami. Vytvorila si sieť spolupracovníkov od Londýna cez Írsko až po Indiu, no zároveň si zakladá na tom, aby si zachovala slobodu a nezávislosť. „Nechcem byť priviazaná k jednému miestu. Keď je tá práca dosť špeciálna, ľudia ťa budú sledovať odkiaľkoľvek.“ Práve táto kombinácia mobility, remesla a osobného prístupu jej umožnila budovať značku, ktorá dnes funguje ďaleko za hranicami Slovenska. Napriek tomu nepôsobí ako autorka, ktorá by sa hnala za rastom za každú cenu. Oveľa viac ju zaujíma prehlbovanie vlastného sveta. Sama hovorí, že húb, mycélia, lišajníkov, plesní či neviditeľných prírodných procesov je ešte nekonečne veľa a stále má pocit, že sa len dotkla povrchu. Jej dlhodobý cieľ preto nie je vytvoriť veľkú šperkársku značku ani sa prispôsobovať trhu. Skôr naopak. „Ja nechcem, aby som sa prispôsobovala ľuďom. Chcem, aby ľudia prišli za mnou, keď budú chcieť svoj hríbik.“ V tejto vete sa možno skrýva podstata celej jej tvorby. Nie je to príbeh o šperkoch, ktoré sa snažia zapáčiť. Je to príbeh o autorke, ktorá si našla vlastný jazyk, dôveruje mu a trpezlivo okolo neho buduje svet, v ktorom majú svoje miesto lesy, kryštály, mycélium, spomienky na detstvo aj viera, že aj dospelí ľudia občas potrebujú malý talizman, ktorý im pripomenie, že na svete stále existuje trochu mágie.
Od hubového tripu k vlastnému vesmíru
Hoci sú dnes s menom Martiny Kocianovej najčastejšie spájané jej hubové talizmany, jej tvorba sa nevyvíjala cez jednotlivé uzavreté kolekcie, ale skôr ako postupné rozrastanie jedného autorského sveta. Zlomovým momentom bola už jej bakalárska práca na Central Saint Martins s názvom The Trip, ktorú sama označuje za projekt, ktorý definoval jej ďalšiu cestu. Kolekcia bola metaforickou cestou životom – od detstva cez dospievanie, prvé lásky až po smrť – pričom každú etapu reprezentoval iný druh huby a odlišný symbolický význam. Práve tu sa po prvýkrát naplno objavili témy, ku ktorým sa vracia dodnes: huby, transformácia, príroda, spomienky a osobná mytológia. Na túto líniu následne nadviazala séria hubových talizmanov, vďaka ktorým si postupne vybudovala medzinárodné publikum a získala pozornosť inštitúcií ako Sarabande Foundation či Dover Street Market. Huby sa v jej tvorbe postupne menili z konkrétnych foriem na nositeľov významov a osobných príbehov. Neskôr začala svoj záujem rozširovať aj smerom k ďalším prírodným organizmom a vzťahom v ekosystéme, čo sa prejavilo napríklad v projekte Fairy Pearls, kde pracovala s lišajníkmi, perlami, striebrom a hodvábom a skúmala vzájomnú prepojenosť živých systémov. Podobne poetický charakter mal aj prívesok Perfume Bottle Pendant, fungujúci ako nositeľná schránka na parfum pripomínajúca rozprávkový artefakt alebo magický amulet. Paralelne sa začala čoraz intenzívnejšie venovať objektom a sochám z mycélia, kde ju fascinuje práve nepredvídateľnosť živého materiálu a možnosť prenášať jazyk šperku do galerijného priestoru. Doterajším vyvrcholením tejto cesty je kolekcia Astroshrooms, v ktorej prepája svoju fascináciu hubami, drahými kameňmi a astrológiou. Dvanásť znamení zverokruhu tu získava vlastnú hubu, vlastný kameň a vlastný príbeh, čím vzniká komplexný systém osobných talizmanov spájajúcich prírodu, symboliku a remeslo. Pri pohľade na jej tvorbu je pritom zrejmé, že nejde o sériu nesúvisiacich kolekcií, ale o dlhodobý výskum jedného sveta, ktorý sa neustále rozrastá o nové vrstvy, významy a formy.
Martina Kocianová je slovenská šperkárka, dizajnérka a gem carver (pozn.: umelecký brúsič drahých kameňov) pôsobiaca medzi Slovenskom a Londýnom. Vyštudovala Jewellery Design na Central Saint Martins v Londýne a v Japonsku absolvovala štipendijný pobyt zameraný na tradičné remeselné techniky. Vo svojej tvorbe prepája ručné spracovanie drahých kameňov, gravírovanie, šperkárske remeslo a fascináciu prírodou, najmä svetom húb a mycélia. Jej šperky fungujú ako osobné talizmany, ktoré spájajú príbehy, symboliku a remeselnú precíznosť. Je laureátkou viacerých ocenení vrátane Young Designer of the Year a jej práce boli prezentované prostredníctvom Sarabande Foundation či predávané v Dover Street Market. Žije a tvorí medzi viacerými krajinami, pričom väčšina jej klientely pochádza zo zahraničia.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
