Novinky
Ako namaľovať prítomnosť, keď je už minulosťou?
Dátum: 30.08.2026
Autor: Martin Brix
Petra dokáže pri plátne stráviť aj trinásť hodín, aby zachytila moment, ktorý v skutočnosti možno trval iba pár sekúnd. Mladá výtvarníčka a študentka maľby na FaVU v Brne sa vo svojej tvorbe pohybuje medzi hyperrealizmom, fotografiou, spomienkami a obyčajnými situáciami, ktoré by sme inokedy možno ani nezaregistrovali. Kým sa maľba stala centrom jej tvorby, Petra už mala za sebou papierové šaty, odevný dizajn, šitie aj niekoľko neúspešných prijímačiek. Tie ju však namiesto odradenia prinútili pracovať ešte intenzívnejšie. Dnes skúma, ako obrazom spomaliť čas, čo všetko sa nám dokáže vryť pod kožu a ako narušiť precíznu maľbu niečím spontánnym. V profile rozpráva o ceste od detského kreslenia po stenách až k olejomaľbe, o holuboch, ktoré ju vracajú do prítomnosti, aj o tom, prečo chce maľbu postupne prepájať so zvukom, videom a ďalšími médiami.
Keď má Petra Garajová samu seba zaradiť, slovo maliarka jej pripadá trochu priúzke. Maľbe sa síce intenzívne venuje približne dva či tri roky a dnes ju študuje na Fakulte výtvarných umení v Brne, no sama sa vníma skôr ako človek, ktorý potrebuje neustále niečo vytvárať. „Skôr sa vnímam ako celkovo kreatívny človek, nie ako maliarka,“ hovorí. Maľba je momentálne hlavným médiom, cez ktoré premýšľa, rozpráva príbehy a zaznamenáva svet okolo seba, ale nie je jedinou disciplínou, ktorú si počas života vyskúšala. Predchádzali jej kresby, papierové šaty, vlastnoručne vyrobené hračky, šperky, odevný dizajn, šitie a neskôr aj prvé pokusy so zvukom či videom. Spoločným menovateľom pritom nie je konkrétna technika, ale potreba vziať do rúk materiál a pretvoriť ho na niečo vlastné. „Už odmala som mala potrebu tvoriť – od kreslenia a zdobenia stien cez vyrábanie hračiek až po šaty a šperky z papiera či iných dostupných materiálov, ktoré boli väčšinou pokradnuté babke zo skríň a šuplíkov,“spomína. Najväčším problémom vraj ani vtedy nebolo, čo vyrobiť, ale kam všetky hotové veci odložiť. „A teda veľa sa odvtedy nezmenilo,“dodáva s úsmevom. Jedna z jej prvých spomienok na tvorbu pritom vôbec nepripomína romantický obraz malého umeleckého génia, ktorý disciplinovane kreslí za stolom. Petra dostala papiere a voskovky a rozhodla sa, že bude kresliť v kúpeľni či po koberci. Väčšina papierov však nakoniec zostala čistá, pretože oveľa zaujímavejším plátnom sa ukázala byť stena. „Rozhodla som sa, že spravím murál cez polovicu steny v kúpeľni,“ spomína. Už v tejto detskej príhode sa dá nájsť niečo, čo zostalo prítomné aj v jej dnešnej tvorbe: chuť prekračovať určený formát, nenechať sa obmedziť pripravenou plochou a namiesto opatrného skúšania sa rovno ponoriť do práce. Tvorenie pre ňu zároveň od začiatku nebolo iba výrobou pekných vecí. Stalo sa spôsobom, ako na chvíľu zastaviť pohyb okolitého sveta. „Tvorba bola pre mňa vždy zvláštnym spôsobom, ako si vytvoriť alebo zaznamenať dejúci sa okamih a byť v ňom viac,“ vysvetľuje. Opisuje ju ako bezpečný priestor, v ktorom sa čas spomalí a človek na chvíľu prestane riešiť, čo už bolo a čo ešte len príde. Práve tento vzťah k prítomnému okamihu sa neskôr stane jednou z najdôležitejších tém jej obrazov: maľovanie jej umožňuje nielen zachytiť situáciu, ale zostať v nej dlhšie, rozobrať ju a spätne prežiť.
K tvorbe ju odmalička viedlo aj prostredie. Popri materskej škole začala navštevovať základnú umeleckú školu a ku koncu základnej školy chodila aj do súkromného ateliéru. Rodičia ju podľa jej slov vždy podporovali, hoci sami by sa zrejme neoznačili za kreatívcov. Petra je však presvedčená, že práve po nich zdedila väčšinu svojej manuálnej zručnosti, vynaliezavosti a chuti vyrábať veci. Keď prišiel čas vybrať si strednú školu, jej cesta k umeniu ešte zďaleka nebola taká jednoznačná, ako by sa mohlo spätne zdať. Okolie ju presviedčalo, aby išla na umeleckú školu, no jej vtedajšie introvertné ja nechcelo opustiť pohodlie domova, kamarátov ani známe prostredie. Najbezpečnejšou možnosťou sa jej preto zdalo gymnázium v rodnom meste. Napriek tomu si podala prihlášky na štyri školy, medzi nimi aj na dve umelecké. Jednou z nich bola Škola umeleckého priemyslu v Trenčíne. O tom, na aký odbor sa prihlási, pritom rozhodla takmer náhoda. „Pamätám si, ako sme sedeli s kamarátkou na angličtine a dala som jej do ruky prihlášku, nech tam za mňa napíše odbor, na ktorý by som sa mala skúsiť dostať,“ rozpráva. Kamarátka vybrala odevný dizajn – a zrazu to dávalo zmysel. Petra si spomenula na papierové šaty, detské návrhy aj na zošity Top Model, v ktorých kreslila oblečenie sebe a spolužiakom. Na talentové skúšky preto prichádzala bez veľkých očakávaní. Kým ostatní uchádzači podľa jej spomienok nervózne riešili každú úlohu, Petra bola pokojná, pretože stále predpokladala, že nakoniec pôjde na gymnázium. Výsledok však jej dovtedajší plán narušil: na prijímačkách skončila prvá. „Keď prišli výsledky a zistila som, že som skončila na prvom mieste, otriaslo to so mnou a moje rozhodnutie už nebolo také jednoznačné,“ hovorí. Napokon nastúpila na odevný dizajn v Trenčíne a dnes toto rozhodnutie považuje za jedno z tých, ktoré ju zásadne formovali. Nasledovali štyri roky učenia sa konštrukcie odevu, šitia a práce s materiálom, ale aj spoznávania nových ľudí a samej seba. „Bavilo ma, že svet, ktorý som si predstavovala ako malá, si môžem zrazu vytvárať naozaj a robiť kúsky, ktoré môžem nosiť ja alebo moji blízki,“ približuje. Niektoré strihy a konštrukcie sa podľa nej podobali tomu, čo vyrábala už v detstve, iba boli o niečo presnejšie – a pri realizácii niektorých spolu s kamarátmi aj zaplakali. Náročnosť procesu však vyvažoval výsledok a pocit, že predstava, ktorá dovtedy existovala iba v hlave alebo na papieri, môže dostať fyzickú podobu.
*Kolekcia SPIDER’S WEB začala vznikať prvými skicami a módnymi ilustráciami. Petra spočiatku hľadala predovšetkým myšlienku, ktorá by kolekciu držala pohromade – dôvod, prečo pracovať práve s konkrétnymi formami, materiálmi a vizuálnym jazykom. Výslednú podobu si však nenaplánovala dopredu. Nechala ju vznikať intuitívne a samotný príbeh kolekcie postupne objavovala počas tvorby. Kľúčovým prvkom sa stala práca s niťami, z ktorých začala vytvárať štruktúry pripomínajúce pavučiny. Pri ich vrstvení, prepájaní a spájaní jednotlivých častí premýšľala nad tým, ako podobným spôsobom fungujú aj vzťahy medzi ľuďmi. Každý z nás existuje samostatne, no zároveň sme súčasťou siete vzťahov, skúseností a stretnutí, ktoré nás navzájom prepájajú. Aj samotný proces sprevádzali pochybnosti a otázky, či si Petra nemala vybrať inú, komplikovanejšiu cestu. Postupne však zistila, že práve intuitívne spájanie jednotlivých prvkov a experimentovanie s materiálom ju na projekte baví najviac. SPIDER’S WEB sa tak stala nielen experimentom s odevom a jeho povrchom, ale aj obrazom medziľudskej prepojenosti. Kolekcia pripomína, že každý z nás je tvorcom vlastného života, no niektoré veci získavajú väčší význam práve vtedy, keď vznikajú spoločne – s ľudskosťou, vzájomnou pomocou a blízkosťou. Pretože nech sú jednotlivé vlákna akokoľvek rozdielne, napokon sme všetci nejakým spôsobom prepojení.
Odevný dizajn sa na istý čas stal jej celým svetom. Petra spomína aj na rozprávku Barbie a kúzelný módny salón, ktorú ako dieťa milovala, a na zvláštny pocit, keď sa svet podobný tomu rozprávkovému zrazu stal súčasťou jej každodennosti. Sama navrhovala, šila a predvádzala veci, ktoré predtým existovali iba ako predstava. Veľkú úlohu v tom podľa nej zohrali aj učiteľky, ktoré študentom ukazovali rôzne cesty k výsledku a pomáhali im nájsť technické riešenia. Hoci dnes už módu nepovažuje za svoje hlavné smerovanie, šitie neopustila. Stále si rada vyrobí niečo pre seba alebo kamarátov, len už ide viac o praktické oblečenie na bežné nosenie než o kolekcie určené na mólo. Odevná skúsenosť však zostala pevnou súčasťou jej tvorivého základu. Naučila ju trpezlivosti, presnosti, premýšľaniu nad celkom aj detailom a predovšetkým tomu, že cesta od predstavy k hotovému dielu býva často dlhšia a komplikovanejšia, než sa na začiatku zdá. Maľba sa popri šití objavovala neustále, spočiatku však skôr ako vedľajšia činnosť. Petra hovorí, že ju k nej niečo podvedome priťahovalo, no naplno sa jej začala venovať až v roku 2024. Ani po skončení strednej školy pritom nebola jej ďalšia cesta okamžite jasná. Prvé dva pokusy dostať sa na vysokú školu ešte súviseli s túžbou pokračovať v odevnej tvorbe na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Neúspech však nevnímala ako definitívne odmietnutie umeleckej dráhy. Skôr jej poskytol priestor premýšľať, čo ju skutočne napĺňa. „Neúspechy som nebrala tragicky. Verila som, že sa dejú pre niečo a minimálne mi dávajú možnosť viac na sebe zamakať a zamyslieť sa nad tým, čomu sa chcem naozaj venovať,“ vysvetľuje. Pri ďalších prijímačkách sa preto rozhodla skúsiť už iba maľbu – opäť v Bratislave a druhýkrát aj v Brne, kde v tom čase takmer rok žila. Bratislavská škola jej podľa vlastných slov opäť „nebola súdená“, no na Fakultu výtvarných umení VUT v Brne ju prijali. „Cítila som, že som na správnom mieste, a ten pocit ma doteraz neopustil,“ hovorí. Brno si obľúbila ešte pred nástupom na školu, no štúdium jej otvorilo nové prostredie, komunitu a možnosť pracovať v ateliéri spolu s ľuďmi, ktorí sa navzájom pozorujú, konfrontujú a učia jeden od druhého.
Práve obdobie medzi jednotlivými prijímačkami sa napokon stalo pre jej vzťah k maľbe rozhodujúce. Namiesto toho, aby ju predchádzajúce neúspechy odradili, začala na sebe pracovať ešte intenzívnejšie. Vytvorila si režim, ktorý znie takmer asketicky: vstávala približne o piatej či šiestej ráno a maľovala od rána do večera. Spočiatku používala akryl a pred olejomaľbou mala veľký rešpekt. Dôležité však bolo zistenie, že ju každodenná rutina nevyčerpáva tak, ako by očakávala. Naopak, tešila sa na ďalší deň, keď si opäť sadne so štetcami a bude môcť pokračovať. „Maľba ma napĺňala a tešila som sa na každý ďalší deň, keď budem mať možnosť od rána do večera sedieť so štetcami v ruke a vytvárať priestor na budovanie príbehu – či už toho na plátne, alebo môjho vlastného,“ hovorí. Práve vtedy ju prestala vnímať ako hobby. Nešlo už iba o prípravu portfólia alebo snahu dostať sa na školu. Maľovanie sa stalo spôsobom života, ku ktorému sa chcela vracať bez ohľadu na vonkajší výsledok. Definitívny zlom nastal, keď prvýkrát vyskúšala olej. „V momente, keď som prvýkrát skúsila olej, som si asi povedala, že sa tomu naozaj chcem venovať naplno,“ spomína. Príprava na školu jej podľa vlastných slov priniesla disciplínu, ale aj sebapoznanie. Dlhé hodiny trávila sama so sebou a so štetcami, bez istoty, že sa jej podarí dostať tam, kam smeruje. Ani táto intenzita však nebola bez stresu. Počas druhého kola prijímacích skúšok ochorela a domáce úlohy dokončovala s minimom energie. Napokon jej pomohla tvrdohlavosť a odhodlanie všetko odovzdať včas. Práve kombinácia detskej spontánnosti a neskôr získanej disciplíny dnes tvorí základ Petrinho prístupu. Na jednej strane stále verí prvému impulzu, vizuálu, ktorý sa jej nečakane objaví v hlave a potrebe pustiť sa čo najskôr do práce. Na druhej strane dokáže pri obraze sedieť celé hodiny, trpezlivo budovať detail a vracať sa k nemu deň po dni. Jej cesta k maľbe preto nepôsobí ako náhle objavenie skrytého talentu, ale ako postupné rozpoznávanie toho, čo bolo prítomné od začiatku. Papierové šaty, kúpeľňový murál, odevné konštrukcie aj ranné maľovanie boli rôznymi podobami tej istej potreby: vytvoriť si vlastný priestor, na chvíľu v ňom zastaviť čas a prostredníctvom obrazu či objektu lepšie pochopiť svet aj samu seba.
Hoci Petra hovorí o maľbe veľmi prirodzene a bez veľkého teoterizovania, pri bližšom počúvaní sa ukazuje, že jej obrazy nevznikajú iba ako záznam toho, čo vidí pred sebou. Oveľa viac ju zaujíma to, čo sa odohráva medzi samotnou realitou, spomienkou a tým, ako si ju človek spätne skladá vo vlastnej hlave. Práve preto sa v jej tvorbe opakovane objavuje fotografia, spomienka, prítomný okamih alebo situácie, ktoré na prvý pohľad pôsobia obyčajne, no pri dlhšom pozorovaní sa začínajú rozpadávať na množstvo možných významov. Sama hovorí, že inšpiráciu nehľadá na výnimočných miestach. „Čerpám ju jednoducho z toho, čo sa deje okolo mňa, na akých miestach sa nachádzam, akými ľuďmi sa obklopujem a ako to na mňa vplýva.“ Nejde teda o snahu vytvárať veľké príbehy, ale skôr o schopnosť zastaviť sa pri drobných situáciách, ktoré by väčšina ľudí prehliadla. Práve v nich nachádza momenty hodné zaznamenania. Aj preto Petra rada pracuje s fotografiou ako východiskovým médiom. Nie však preto, aby ju čo najvernejšie skopírovala. Fotografia je pre ňu skôr začiatkom ďalšieho rozmýšľania. „Baví ma maľovať podľa vopred vytvorených kompozícií na fotke a posúvať to nejakým spôsobom ďalej,“ vysvetľuje. Prvotný obraz tak postupne prestáva byť dokumentom a stáva sa priestorom pre nové významy. Divák síce často vidí mimoriadne presne namaľovanú scénu, no Petra nechce, aby ju iba identifikoval. Chce, aby sa v nej na chvíľu stratil. Sama priznáva, že ju fascinuje hyperrealizmus, no nie ako cieľ sám o sebe. „Veľmi ma baví, že aj keď je obraz spravený hyperrealisticky, človek má stále možnosť čítať ho podľa svojich predstáv a ideí a vymýšľať si, čo sa môže v danej scenérii odohrávať alebo aké sú tam spojitosti.“ Hyperrealizmus je teda v jej prípade skôr nástrojom dôveryhodnosti. Divák uverí tomu, čo vidí, a práve vtedy sa môže začať pýtať, čo z toho je skutočné a čo už vytvára jeho vlastná predstavivosť.
Tento spôsob uvažovania sa naplno rozvinul aj počas prvého roka štúdia na Fakulte výtvarných umení v Brne. Prvý semester venovala skúmaniu toho, „v akom rozsahu vnímame veci a ako na nás môžu pôsobiť“, pričom sa dostala aj k symbolike tetovania a otázke, „čo všetko sa nám dokáže vryť pod kožu“. Už tu sa objavuje téma, ktorá sa bude jej tvorbou pravdepodobne niesť aj naďalej – ako sa zážitky zapisujú do človeka, čo si z reality odnášame a prečo niektoré obrazy alebo situácie v nás zostávajú oveľa dlhšie než iné. Druhý semester potom túto úvahu posunul ešte ďalej. Petra prvýkrát vytvorila videoinštaláciu, v ktorej sa video premietalo priamo na obraz a spolu s vlastným fotografickým archívom vytváralo dojem zapnutej televízie. Nešlo pritom iba o technický experiment alebo prepájanie médií. „Zameriavala som sa na to, že väčšinu svojho života vnímame skôr cez spomienky alebo predstavy budúcnosti než cez samotný prítomný okamih, ktorý sa deje teraz. A to je asi niečo, čomu by som sa chcela venovať aj naďalej,“ vysvetľuje. Táto myšlienka zároveň veľmi presne opisuje aj jej celkový prístup k maľbe. Obraz pre ňu nie je zastavenou realitou, ale pokusom vrátiť sa do chvíle, ktorá už medzičasom zmizla. Prítomnosť je pritom pre Petru zvláštnym paradoxom. Neustále sa ju snaží zachytiť, no zároveň si uvedomuje, že v okamihu, keď ju začne maľovať, už vlastne patrí minulosti. Aj preto hovorí, že niektoré jej obrazy sú autobiografické. „V nejednom som použila seba ako predlohu a vypovedajú aj o tom, nad čím práve premýšľam alebo kde sa nachádzam.“ Nejde však o klasické autoportréty. Skôr o nenápadné zaznamenávanie vlastného vnútorného sveta prostredníctvom situácií, ktoré zažila alebo pozorovala. Sama hovorí, že sa snaží „čo najvernejšie zachytiť, čo sa deje okolo mňa v neustálom zhone našej doby a vytvoriť tak priestor na zastavenie“. Maľba jej umožňuje vrátiť sa do konkrétneho momentu a zostať v ňom oveľa dlhšie, než by bolo možné v skutočnosti. „Práve proces maľby, ktorý nejaký čas trvá, mi umožňuje tieto pocity a daný okamih lepšie uchovať,“ dodáva.
Možno aj preto sa v jej obrazoch objavujú motívy, ktoré by iní považovali za príliš obyčajné. Petra priznáva, že ju už dlhší čas fascinujú holuby. „Ak je jedna vec, ktorá ma vie vrátiť do prítomného okamihu, keď ma moja myseľ vedie inam, sú to práve oni.“ Nie sú pre ňu iba mestskými vtákmi. Predstavujú akési kotvy reality. Sú takmer všade, nečakane vstupujú do cesty a dokážu človeka prinútiť na chvíľu prestať myslieť na minulosť alebo budúcnosť. „Aj jednoduché momenty, ako keď nájdem pierko na zemi, ma prinútia zastaviť sa a uvedomiť si, kde som.“ V kontexte celej jej tvorby nepôsobia holuby ako dekoratívny motív, ale ako symbol návratu k prítomnému okamihu – k tomu istému, ktorý sa snaží zachytiť aj svojimi obrazmi. Zaujímavé pritom je, že napriek silnej orientácii na hyperrealistickú maľbu Petra nechce zostať uzavretá iba v jednom výtvarnom jazyku. Sama priznáva, že ju baví sledovať, ako blízko sa dokáže dotať k fotografii alebo realite, no zároveň cíti potrebu túto presnosť narúšať. „Momentálne skúmam, ako veľmi sa viem priblížiť fotografii alebo realite, no baví ma predstava narušiť toto v úvodzovkách dokonalé prostredie detailu práve niečím voľným, kde nemusím toľko premýšľať nad každým ďalším ťahom štetca.“ Táto potreba vytvára zaujímavé napätie medzi disciplínou a spontánnosťou. Na jednej strane hodiny sústredeného budovania detailov, na druhej túžba nechať do obrazu vstúpiť náhodu, detskú kresbu alebo iné médium. Možno práve v tomto priestore medzi kontrolou a voľnosťou sa dnes rodí jej autorský rukopis. Nie je postavený iba na technickej presnosti, ale na hľadaní rovnováhy medzi tým, čo vidíme očami, a tým, čo si z toho napokon odnesie naša vlastná pamäť.
Pri pohľade na Petrine obrazy môže človek nadobudnúť pocit, že vznikajú pokojne a nenútene. Samotná Petra však veľmi otvorene priznáva, že za každým obrazom stojí dlhý proces, ktorý sa len málokedy riadi pevne stanoveným plánom. Jej tvorba osciluje medzi disciplínou a intuíciou. Na jednej strane potrebuje presnosť, trpezlivosť a schopnosť sústrediť sa celé hodiny na jediný detail, na druhej strane sa snaží nechať priestor momentom, ktoré dopredu nevie naplánovať. „Nemám asi jasnú odpoveď na to, či premýšľam nad obrazom dlho dopredu. Niekedy sú to roztrieštené úlomky, ktoré sa mi postupne spájajú, no väčšinou to príde úplne nečakane, práve keď nad tým ani nepremýšľam a v hlave mám zrazu vizuál ďalšieho obrazu.“ Vtedy sa podľa nej začína skutočná práca. Najprv hľadá symboliku, snaží sa pochopiť, prečo sa jej konkrétny obraz objavil práve teraz a kam by ho mohla posunúť. Až potom prichádza samotné maľovanie. „Veľa vecí ku mne príde práve počas procesu. Snažím sa veriť prvému impulzu a pustiť sa čo najskôr do práce. Potom sledujem, ako na mňa proces tvorby pôsobí, čo nové počas tej cesty objavím a čo prípadne pripojím do samotného diela.“ Práve táto otvorenosť robí z jej obrazov živé organizmy, ktoré sa počas maľovania ďalej menia. Konečný výsledok preto často nie je úplne totožný s tým, čo mala na začiatku v hlave. Napriek tomu jej pracovný režim rozhodne nemožno nazvať spontánnym. Petra patrí k autorkám, ktoré dokážu pri plátne stráviť celý deň. „Väčšinou mám naplánované, ktoré dni mám voľné a môžem ich využiť na maľovanie. Ateliérové dni začínajú čo najskôr, aby som ich mohla využiť naplno.“ Ráno sa pripraví, často ani neraňajkuje a pešo sa presunie do ateliéru. Ak začína nový obraz, motív si na plátno prenesie pomocou štvorcovej siete a až následne sa púšťa do samotnej maľby. Pokiaľ má dostatok energie, nie je pre ňu výnimkou ani trinásť hodín práce v jednom dni. „Myslím, že to bolo zatiaľ najviac, čo som maľovala za jeden deň,“ hovorí, pričom medzi jednotlivými etapami si dopraje iba krátke prestávky na jedlo alebo odstup od obrazu. Ani ten však neznamená oddych od premýšľania. Skôr ide o možnosť pozrieť sa na dielo novými očami. Zaujímavé pritom je, že na rozdiel od mnohých maliarov sa k starším obrazom po ich dokončení už nevracia. „Páči sa mi, ako sa na nich dá sledovať rast človeka, či už po výtvarnej stránke, alebo osobnostnej.“ Obrazy pre ňu nie sú objekty, ktoré treba donekonečna opravovať. Sú stopou konkrétneho obdobia života a dôkazom, že autor sa medzitým posunul ďalej.
Práve prechod z akrylu na olej túto trpezlivosť ešte viac prehĺbil. Akryl bol prvým médiom, na ktorom sa učila disciplíne, no olej jej otvoril úplne nový spôsob uvažovania o obraze. „Akryl je médium, s ktorým som začínala a myslím si, že práve práca s ním ma naučila väčšej trpezlivosti.“ Po prechode na olej sa však zmenilo nielen technické zvládanie materiálu, ale aj samotný rytmus práce. Olej schne pomalšie, umožňuje vracať sa k jednotlivým vrstvám a obraz prestáva byť jednorazovým gestom. „Baví ma, že sa k oleju môžem vrátiť aj na druhý deň a stále sa s ním dá pekne pracovať.“ Zároveň si uvedomuje, že technika nie je iba neutrálnym nástrojom. „Je pre mňa z veľkej časti nástroj, s ktorým sa chcem dopracovať k predstavovanému výsledku, no určite sa stali a ešte stanú momenty, keď nešlo všetko podľa prvotných plánov a technika ovplyvnila aj samotný obsah.“ Práve táto veta veľmi presne vystihuje jej prístup. Maľba nie je realizáciou dopredu hotovej predstavy, ale dialógom medzi autorom, materiálom a náhodou. Dôležitou súčasťou tohto procesu sa po nástupe na Fakultu výtvarných umení stala aj samotná škola. Petra pritom otvorene priznáva, že umelecké vzdelanie nepovažuje za podmienku kvalitnej tvorby. „Nemyslím si, že je škola potrebná na to, aby bol niekto dobrým maliarom alebo umelcom celkovo. Tvorba je niečo, čo vychádza z nášho vnútra.“ Akademické prostredie však podľa nej dokáže vytvoriť výnimočné podmienky na rozvoj. Škola človeku poskytuje priestor experimentovať, stretávať ľudí s podobným záujmom, konfrontovať vlastné názory a učiť sa kriticky hovoriť o vlastnej práci. Sama priznáva, že po nástupe na FaVU zistila, koľko praktických vecí ešte nevie. „Nemala som napríklad žiadnu skúsenosť s tým, ako sa napína alebo ošetruje plátno.“ Rovnako dôležité je však podľa nej aj to, že sa študent učí o svojej tvorbe premýšľať a rozprávať. Kritické konzultácie, kontakt s pedagógmi a diskusie so spolužiakmi považuje za jednu z najväčších hodnôt školy. „Máme možnosť konfrontovať sa s ľuďmi, ktorí sa vo svete umenia pohybujú dlhšie, a vytvárať komunitu, kde sa jeden od druhého učíme a spoznávame.“
Silnú úlohu v jej každodennom fungovaní zohráva aj hudba. Počas maľovania ju počúva takmer neustále, no zároveň rada pracuje aj s tichom. „Aj keď nemám slúchadlá, príde mi, že mi vždy hrá niečo v hlave.“ Zároveň ju fascinuje moment, keď sa človek započúva do zdanlivo tichého priestoru a začne vnímať všetky drobné zvuky okolo seba. Práve počas hudby aj ticha sa podľa nej dostáva do stavu absolútneho sústredenia, keď prestáva vnímať čas. Tento záujem o zvuk sa napokon prirodzene preniesol aj do školy. V prvom semestri absolvovala predmet venovaný audiu a začala experimentovať s nahrávaním zvukov, ich prepájaním a tvorbou jednoduchých hudobných kompozícií v GarageBande. „Je to mega sranda. Zatiaľ v tom nemám veľký skill, ale príde mi super, že máme toľko možností prejaviť sa a skúšať nové veci.“ Táto otvorenosť voči ďalším médiám zároveň nadväzuje na jej videoinštalácie a naznačuje, že svoju budúcnosť nevníma iba cez klasickú maľbu. Skôr cez postupné prepájanie rôznych foriem obrazu, zvuku a priestoru. Možno práve preto, že je ešte len na začiatku svojej profesionálnej cesty, nepremýšľa Petra nad úspechom cez počet výstav alebo predaných obrazov. Oveľa dôležitejšie je pre ňu zostať v pohybe. „Mojím najväčším cieľom momentálne je byť konzistentná, skúmať, kde sú moje limity, posúvať ich a tvoriť nové veci.“ Výstavy či predaj obrazov ju, samozrejme tešia, no neradí ich na prvé miesto. Tam zostáva samotná tvorba. V tomto postoji je cítiť rovnakú disciplínu, aká ju kedysi prinútila vstávať o piatej ráno a celé dni maľovať. Nie disciplínu založenú na výkone alebo súťažení, ale na presvedčení, že najdôležitejšou súčasťou umeleckej cesty je každodenné vracanie sa k plátnu. Každý nový obraz je pre ňu ďalším pokusom pochopiť svet o niečo presnejšie než ten predchádzajúci. A práve v tom sa dnes zdá byť jej najväčšia sila.
Keď Petra rozpráva o svojej budúcnosti, nepôsobí ako človek, ktorý má pripravený päťročný plán kariéry, zoznam vysnívaných galérií alebo počet výstav, ktoré chce stihnúť. Oveľa viac ju zaujíma samotný proces objavovania. Hovorí, že keď dostane nový nápad, nechce ho odkladať na neskôr. Radšej sa doň pustí okamžite, hoci aj po malých krokoch. „Keď mi niečo napadne, púšťam sa do toho čo najskôr, aj keby to malo byť po malých krôčikoch.“ Aj preto dnes nevie presne povedať, aká bude jej ďalšia séria alebo veľký projekt. Skôr dôveruje tomu, že témy prídu prirodzene, podobne ako prichádzali doteraz – z miest, ľudí, spomienok či obyčajných situácií, ktoré si vypýtajú viac času, než im bežne venujeme. Táto otvorenosť voči neznámemu zároveň veľmi dobre vystihuje jej doterajšiu cestu. Ani odevný dizajn, ani maľba, ani Brno neboli výsledkom dokonale naplánovaných rozhodnutí. Skôr postupným rozpoznávaním toho, kam ju vlastná zvedavosť prirodzene vedie. Rovnako prirodzene premýšľa aj o tom, ako svoju tvorbu ukazuje svetu. Sociálne siete pre Petru nepredstavujú priestor, kde by mala neustále dokazovať svoju hodnotu alebo bojovať s algoritmami. Vníma ich predovšetkým ako možnosť zdieľať prácu, objavovať ďalších autorov a vytvárať nové spojenia. „Je super, koľko toho môžeme vidieť z umeleckého sveta digitálne. Samozrejme, nenahradí to zážitok z reálneho stretnutia s dielom, ale spoznať nových umelcov, ktorí svoju tvorbu zdieľajú, je podľa mňa skvelé.“ Zároveň priznáva, že úspech jednotlivých príspevkov príliš nerieši. Niekedy sa im darí viac, inokedy menej, no na jej vzťah k tvorbe to nemá zásadný vplyv. „Aj keby mal príspevok tri lajky od rodičov a babky alebo nejaký hate komentár, postujem ďalej. Človek nikdy nevie, koho môže zaujať.“ V čase, keď sú sociálne siete často miestom neustáleho porovnávania a tlaku na viditeľnosť, pôsobí tento postoj osviežujúco. Petra si uvedomuje, že prezentácia je dôležitá, no ešte dôležitejšie je podľa nej zostať autentický. „Myslím si, že je dôležité ostať autentický v samotnej tvorbe a potom aj v jej prezentácii.“ Táto otvorenosť sa prirodzene premieta aj do jej ďalších plánov. Hoci je dnes maľba centrom jej práce, čoraz viac ju láka prepájanie médií. Už počas prvého ročníka na Fakulte výtvarných umení vytvorila videoinštaláciu, experimentovala so zvukom a začala objavovať možnosti, ktoré klasické plátno presahujú. Sama priznáva, že práve táto cesta ju momentálne láka najviac. „Myslím, že ma baví prepájať médiá, ako aj pri poslednom obraze s videom, a to by som chcela skúšať viac.“ Ak by mala neobmedzený rozpočet, veľký priestor a žiadne technické limity, nesníva o monumentálnom obraze ani o reprezentatívnej galérii. Predstavuje si skôr komplexnú multimediálnu inštaláciu, kde by sa stretli maľba, video, zvuk a ďalšie techniky do jedného spoločného zážitku. Je to prirodzené pokračovanie jej doterajšieho uvažovania. Tak ako sa v obrazoch snaží zachytiť okamih medzi realitou a spomienkou, rovnako ju dnes zaujíma, ako môže tento zážitok rozšíriť aj do priestoru, pohybu alebo zvuku.
Aj napriek tomu zostáva pre Petru najdôležitejšie niečo oveľa jednoduchšie. Byť konzistentná. Pokračovať. Skúšať nové veci a posúvať vlastné hranice. „Najväčším cieľom je pre mňa byť konzistentná, skúmať, kde sú moje limity, posúvať ich a tvoriť nové veci.“ Výstavy, predaj obrazov alebo profesionálne uznanie síce považuje za príjemnú súčasť umeleckého života, no nie za jeho podstatu. „Najdôležitejšia je pre mňa určite tvorba samotná. Či sa potom podarí výstava alebo predaj obrazu, je už až v druhom rade.“ Možno aj preto dnes pôsobí jej cesta pokojne a prirodzene. Nesnaží sa vytvárať veľké gestá ani za každú cenu budovať vlastnú značku. Oveľa viac ju zaujíma každodenné vracanie sa do ateliéru a postupné skladanie vlastného výtvarného jazyka. Ten sa zatiaľ ešte len formuje, no už dnes je zrejmé, že jeho základom nebude iba technická precíznosť alebo schopnosť namaľovať presvedčivý obraz. Bude ním predovšetkým citlivosť voči času, obyčajným situáciám a drobným momentom, ktoré si väčšina z nás nestihne ani všimnúť. Práve v tom je napokon najväčší paradox Petrinej tvorby. Maľuje médiom, ktoré si vyžaduje hodiny, dni alebo celé týždne sústredenej práce, aby zachytila niečo, čo v skutočnosti trvá iba zlomok sekundy. V čase, keď sme zvyknutí všetko zaznamenávať jediným kliknutím fotoaparátu alebo krátkym videom v telefóne, sa vedome rozhoduje pre najpomalší možný spôsob uchovávania spomienok. Každý obraz sa tak stáva oveľa viac než len realistickým záznamom situácie. Je pokusom zostať o niečo dlhšie v okamihu, ktorý by inak nenávratne zmizol. A možno práve preto jej obrazy nepôsobia ako ilustrácie minulosti. Sú skôr pozvaním spomaliť, pozrieť sa pozornejšie okolo seba a uvedomiť si, že aj tie najobyčajnejšie chvíle môžu niesť príbehy, ktoré si zaslúžia zostať s nami dlhšie než len jedno krátke žmurknutie oka.
Petra Garajová je slovenská výtvarníčka a maliarka, ktorá študuje v Ateliéri maľby 2 na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne. Predtým absolvovala odevný dizajn na Škole umeleckého priemyslu v Trenčíne, pričom naplno sa maľbe začala venovať v roku 2024. Vo svojej tvorbe pracuje najmä s figuratívnou a hyperrealistickou maľbou, ktorú prepája s fotografiou, osobnými spomienkami a témou vnímania prítomného okamihu. Zaujíma ju napätie medzi precíznosťou a spontánnym gestom, autobiografické motívy aj obyčajné situácie každodennosti. Popri maľbe experimentuje s videom, fotografickým archívom a zvukom a postupne hľadá možnosti ich vzájomného prepájania.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
