Maliarka, ktorá skúma formálnu podstatu maľby a maliarského priestoru

Dátum: 22.05.2023

Autor: Martin Brix

Už odmala vedela a cítila, že bude výtvarníčkou. V detstve mala vrúcny vzťah k umeniu, k čomu pomohol aj otec, ktorý sa venoval kresbe, ktorú najskôr učil a neskôr si založil grafické štúdio. Ešte predtým, než začala študovať na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, študovala na ŠUV v Ružomberku, odbor úžitková maľba. Boli to štyri roky zátiší, portrétov, figúr. „Po technickej stránke super, ale po tej tvorivej som s tým mala na začiatku VŠVU problém“ dodáva Kristína. Zrazu nevedela, čo má maľovať, keď pred ňou nestojí zátišie. Preto sa rozhodla siahnúť po iných materiáloch ako kartón, igelit, textílie, aby rozbila to, čo sa naučila na strednej škole. Tak postupne prešla cez formálnu stránku k subjektívnejšiemu vkladu.

Kristína Kandriková (*1992) je vizuálna umelkyňa, ktorá absolvovala štúdium maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri mal+by Klaudie Kosziby (2011-2017). Počas štúdia absolvovala zahraničnú stáž na Akademii Sztuk Pięknych w Gdańsku. Vystavuje najmä v Českej republike a na Slovensku (napr. Galéria Medium v Bratislave, Nástupište 1-12 Topoľčany, ABC Gallery Bratislava, Galeria XY Olomouc, Galéria Jula Bindera Banská Štiavnica, Nová Synagóga Žilina, bod.K7 Nitra). Kristína tvorí najmä veľkorozmernejšie diela, preto je pre ňu dôležitý element fyzickej prítomnosti a pohybu počas tvorby obrazu. Abstraktné maľby často vychádzajú z krajinných a prírodných motívov, odkazujú k poetike svetla a tieňa, vytrácania svetla za súmraku či jeho presvitanie cez koruny stromov. Pracuje s premenlivosťou svetlených podmienok a atmosfér v krajine, prchavými zmenami farebnosti a nálady.

Tvorba Kristíny Kandrikovej je v skutku rôznorodá. Raz sú to minimalistické inštalácie z fólií či prírodných materiálov, inokedy maľba rozostrenej krajiny, jej zvláštne osobné krajiny alebo abstraktné štruktúry. Občas sa zjaví niekde aj portrét či figúra magickej bytosti. Kristína maľbou žije, myslí a pozerá ňou na svet. Je pre ňu jazyk, ktorým spracúva zažité alebo zjavené, a zároveň to môže sprostredkovať ďalej. „Je to taká mágia. Vytvárať niečo a vkladať do toho svoju dušu. Môžem povedať, že toto ma na maľbe momentálne zaujíma najviac. To, ako spracúvať to najkrehkejšie, čo ku mne prichádza“ približuje svoju tvorbu Kristína. Najbližšie má ku krajine, odkiaľ čerpá mnoho námetov, podnetov, ale aj veľa energie. Ale inšpirácia je všade. V každom okamihu sa snaží zachytiť krásu, hoc len v tom najnepatrnejšom detaile.

Kristína Kandriková experimentuje s maľbou na esenciálnej úrovni. Zahŕňa to experimenty formálne, performatívne, technické, rituálne, orientované na seba i na diváka. Rôznorodé prístupy, ktoré využíva vo svojej tvorbe vedú jedným smerom, k oprosteniu od všetkého rušivého a k číremu bytiu. Tento ideálny stav rozplynutej mysle sa snaží využívať aj pri samotnom procese a sprostredkovať ho divákom v dielach tak, aby to mohli sami pocítiť. Jej východiskom pre tvorbu je krajina, v ktorej je neustále a často sama. V horách Kristínu väčšinou fascinujú neideálne podmienky ako je hmla alebo tma, ktoré krajinu rozostria do tajomna. Svoje osobné intenzívne zážitky následne spracúva do malieb a priestorových inštalácií. (Kurátorsky text: Marianna Brinzová)

Na začiatku procesu tvorby má väčšinou rozostrenú víziu a ideu, ktorá sa postupne vyjasňuje, konkretizuje aj vo forme aj v materiáli. Veľa pracovala aj s prírodninami. Tie si začala prirodzene nosiť zo svojich potuliek lesom k sebe do ateliéru. A tam už čakali, kedy ich natrie farbou alebo oblepí reflexnou páskou. Pracuje aj s priesvitnou fóliou, ktorá jej vyhovuje pri práci s priestorom. Vie tak dostať do maľby prirodzené svetlo a rozžiariť pigment. Nebráni sa ani experimentovaniu s inými materiálmi a médiami.

Ku každému dielu pristupuje individuálne. Snaží sa ho objavovať práve v tej chvíli, ako ho tvorí. Kristína nie je typ človeka, čo začína skicou a podľa nich nasleduje dielo. Aj keď občas má pohnútky niečo si naplánovať, väčšinou je to márne. Tak sa naučila nechať to cez seba plynúť.  Žiara farby, odraz svetla, intenzita pigmentu, s ktorými pracuje, sú tým čo Kristínu priťahuje a teší. Je to jej zaľúbenie vo farbe.

Ako skoro u každého umelca, či umelkyne dôležitým míľnikom v tvorbe je diplomová práca. Kristína sa vo svojej diplomovej práci, v ktorej nadväzuje na predošlú sériu „Otvorený interval“ – kedy hľadala odpoveď na otázku „Koľko toho na sebe znesie maľba?“, spätným rozvrstvovaním maľby snažila zistiť, či je jednotlivá vrstva svojbytná bez toho, aby ju predchádzali alebo nasledovali iné. Tieto vrstvy vytvárala z akrylovej farby a lepidla, sťahovala ich z ich nosného podkladu, čiže jej ostala samotná „pokožka maľby“. Vo svojej práci si chcela tiež bližšie definovať, či v procese ide o moment rozpamätávania prežitého alebo napodobňovanie videného a tiež si určiť, nakoľko je nutné ohraničovať maľbu alebo ju skôr ponechať ako súčasť prostredia. Častokrát išlo o zachytenie Kristíninej intenzívnej skúsenosti (napr. z krajiny), kedy sa dané momenty snažila sprostredkovať nie vecne, ale cez pôsobenie farby. Tak ako je dočasný okamih, ktorý sa snaží preniesť do farby, tak je dočasnosť prítomná aj v samotnom materiáli, ktorý časom podľahne vonkajším podmienkam. Po výstave diplomovej práce „Nestálosť zámeru“ (2017) prezentovala samostatnú výstavu Podmienky odrazu (Nástupište 1-12, Topoľčany) ako výsledok rezidenčného pobytu.

Po škole, v roku 2017, si ako čerstvá absolventka v topoľčianskom multimediálnom priestor pre súčasnú kultúru Nástupište 1-12 postavila vysunutý ateliér. V ňom viac ako týždeň nechávala okoloidúcich nahliadnuť do procesu svojej tvorby. Tvoriac priamo vo frekventovanom verejnom priestore sa Kristína snažila svoj dočasný ateliér vnímať aj ako finálne, sprístupnené miesto, do ktorého „proto-inštalovala“ relatívne dokončené diela. Kristína pritom proces tvorby nesmerovala k vzniku jednotnej maľby, ale rozkladala ju na jednotlivé vrstvy a testovala ich sebestačnosť. Ohraničenia architektúry, ktorou bola v otvorenom ateliéry obklopená, používala ako podklad pre vznik priehľadov vytváraných z akrylovej farby a duvilaxu. Nanesené vrstvy následne odlupovala z igelitového podkladu a spolu s menšími priestorovými objektami ich inštalovala na mieste ich vzniku. Výstava niesla názov „Podmienky obrazu“. Na jeseň 2017 spolu s Viliamom Slaminkom uviedli výstavu White Cube Fight. Išlo o výsledok projektu VýTěr 2017 Galerie OFF/FORMAT, ktorý dal dvojicu dohromady s miestnym kurátorom Janom Gerychom.

„Vidíte veci, ktoré tam nie sú a nevidíte tie, ktoré tam sú“ niesol názov výstavy z roku 2020. Odohrala sa v Galérii Médium a jej kurátorom bol David Bartoš, ktorý k výstave napísal: „…Kandriková taky chodí do lesa, byla tam odjakživa. Krajinu navštěvuje často sama. Nic v ni nehledá ani nenachází a přesto nalézá odpovědi na vše. Nesmírné ticho nad zemí odkrývá smysl její a naší existence. Člověk se v krajině ocitne mezi dalšími subjekty, které narozdíl od něj, neoplývají balastem současnosti. Jedna část naší existence se zde vypne, druhá se zapíná. Mozek neupadá do letargie ani do cyklicky se opakující automatismů. Vnímáme. Samotná krajina nám však nedává nic zcela zdarma. Japonský výraz pro meditativní a terapeutický pobyt v lese shinrin-yoku v překladu znamená doslova lesní koupel. Krajina člověka nechává opravdu omýt, někdy ho i utopí…“.

V rovnakom roku kysucko-bratislavská maliarka zredukovala pri svojich experimentoch obraz až na samotnú vrstvu maľby, skúmala farbu, jej svetelné účinky a žiarenie. Farebné vrstvy vystavovala voľne, alebo ich nakoniec predsa napla na rám a vytvorila obraz pospiatky. Hranice obrazu ohľodávala tak dlho, až ich prekročila a expandovala do inštalácie. Tam svoju prácu konfrontovala s fyzikálnymi zákonmi, pohybom diváka, alebo zvukom. Výstava „Nočné nepamätanie“ je návrat k tradičnejšiemu ponímaniu bez výrazných špeciálnych efektov. Kristína v Banskej Bystrici (A7 Gallery) predstavila dva obrazové cykly. Prvý z nich vychádzal z autorkiných pokusov s maliarskym prístupom k práci. Kristína chodila za súmraku na kopec, kde sa predierala porastom a tmou, pokiaľ videla a mohla pokračovať. Neskôr sa v ateliéri rozpamätáva na vizuálne dojmy z výstupu a tajnou technikou zhmotňuje obrazy, ktoré sa na prvý pohľad javia ako abstraktné. V skutočnosti sú odtlačkami, vernými krajinami – kontúrami z rituálnych výstupov na kopec. Druhý cyklus predstavovali figurálne maľby spracovávajúce magické zážitky z umeleckej stáže v Indii, ktoré neskôr viedli Kristínu k hľadaniu inšpirácie pri nočných cestách na kopec. Išlo netypicky o zobrazivú maľbu na papieri s príbehom. Hlavným motívom bola tajomná vetvička, ktorá sa objavuje na Kristíniných výstavách i v objektovej forme.

„Alfa light“ nadväzuje na problematiku, ktorej sa Kristína venuje už dlhšie obdobie – od experimentovania s maľbou, materiálnosťou a vlastnosťami farby k citlivosti vnímania a vzťahu spoločnosti a jednotlivca ku krajine. Alfa light prepája médium maľby, prírodné materiály a element svetla. Priamym zdrojom sa pre Kristínu stávajú podnety vnímané počas putovania krajinou, ktoré spätne generujú obrazy a spomienky vynárajúce sa z pamäti v podobe zhlukov farebných kontrastov alebo ucelených monochromatických štruktúr. Utvárajúcim prvkom celkovej inštalácie je aj pohyb diváka, keďže väčšina objektov mení svoju svetelnú intenzitu v závislosti od jeho pohybu. Špecifiká lomu svetla a jeho farebných odrazov sa vo výstave stávajú synonymom nedbalých zásahov človeka do krajiny bez vlastných pravidiel. Cieľom Kristíny Kandrikovej však nie je vytvárať akýsi angažovaný eko-art, ale skôr poukázať na urgentnosť citlivosti vnímania a vzťah jednotlivca k jeho prirodzenému prostrediu.

Diela pre site-specific inštaláciu s názvom „Deň po tom, ako zapadlo slnko“ vznikali ako objekty závislé na svetle priestoru Novej synagógy a jeho premenlivosti. Kristína Kandriková využívala odraz farby a svetla, maliarsku vrstvu a jej intenzitu a slnečné svetlo putujúce centrálnou sálou Synagógy. Okrem objektov naplnila celý priestor farba a divák sa stal jej súčasťou, ocitol sa v nej. Kristína bola v Žiline na prelome mája a júna 2022 na trojtýždňovej rezidencii a pohybovala sa v celom priestore Synagógy – od hlavného priestoru, cez balkóny až po okná, pracovala s jeho atmosférou, otvorenosťou, svetlom. Vstupovala doň vznikajúcimi abstraktnými veľkoformátovými maľbami. Synagóga sa už počas jej rezidencie plnila farebným svetlom a vzduchom, žiarou, odleskami a tak dostala možnosť, aby začatý kontakt s miestom dokončila do samostatnej výstavy a inštalácie do celého priestoru. Kurátorkou rezidencie aj výstavy bola Martina Mäsiarová.

Aj v roku 2023 Kristína intenzívne tvorí. Kristína Kandriková takisto ako Lucia Veselá absolvovala štúdium mal+by na VŠVU v Bratislave. Obe sa zaoberajú médiom maľby, jej presahmi, objektom a inštaláciou. V spoločnej výstave s názvom „Inverzie“ spájajú princípy plošného a priestorového prístupu, keď sa snažia pracovať s okamihom v priestore. U Kandrikovej ide o abstrahovanú kontemplatívnu „stíšenú“ krajinomaľbu. U Veselej o efemérnu maľbu a fotografiu, ktorá tiež prestupuje do objektov z krehkých prírodných materiálov. Ideová línia sleduje krajinu, dočasnosť, (nielen) atmosférickú premenlivosť, kolobeh prírody a plynutie biologického času. U oboch sa stretávajú podobné vizuálne prvky reprezentujúce cykly prírodných dejov ako symboly zrodu, zániku a možnosti ďalšieho pokračovania. Autorky zaznamenávajú podnety vnímané počas putovania prímestskou i divokejšou krajinou. Ich cesty predstavujú ponory do prostredia aj do seba samých. Toto morenie si so sebou odnášajú i do ateliéru, kde vytvárajú záznamy vynárajúce sa z pamäti, ale i vedomia plnej prítomnosti. Divákovi nimi sprostredkovávajú moment spomalenia, meditácie a úvahy o nekonečnosti času a priestoru. Veselá cez krehkosť archetypov ako ovál, škrupina, kokón, hniezdo uvažuje o pocite bezpečia a istoty. Kandriková v maľbách zachytáva prchavosť, meniace sa svetlo a rôzne fázy dňa, ktoré vypovedajú o jej vnútornom prežívaní krajiny.

Inverziou vo všeobecnosti chápeme prevrátenie prirodzeného procesu/stavu naproti tomu bežnému. V prípade výstavy sa inverzným stáva pobyt v prírode, ktorý mení bežné vnímanie žitého i videného. Upokojuje a zároveň zostruje naše zmysly. Autorky však navnímané neprepisujú, nevizualizujú konkrétne, len nás pozývajú empatizovať s tým, čo objavujú ony. (ATELIER XIII, Bratislava, 2023, Kurátorka: Marianna Brinzová)

1 2 3 ►