Explicitné sexuálne polohy, pohlavné orgány, súlože, ktoré sú väčšinou rovnako nereálne ako tie pornografické

Dátum: 26.09.2022

Autor: Martin Brix

Anna Mária Beňová patrí k najzaujímavejším osobnostiam mladej nastupujúcej maliarskej generácie. Nielen pre (niekedy až radikálnu) odvahu pracovať s tabuizovanými námetmi a témami, ale hlavne pre schopnosť využiť ich ako substanciu pre svojské posolstvá a posúvať ich do nových, často nečakaných súvislostí.

Svoje štúdium umenia začala už na Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. Na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave nastúpila v roku 2016 na katedru Maliarstva, do Ateliéru mal+by Klaudie Koszby. V rokoch 2019 – 2020 absolvovala semestrálnu stáž na FaVU – VUT Brno, Ateliér malířství 2, doc. MgA. Luděk Rathouský.

Anna Mária vo svojej umeleckej práci rozvíja témy telesnosti, vzťahov a bizardných vypätých situácií, v ktorých sa aktéri príbehov na obrazoch ocitajú vo zvláštnych prostrediach, za akýchsi nejednoznačných okolností. V rôznych sémantických významoch nachádza isté analógie, ktoré možno aplikovať aj na medziľudské vzťahy, konkrétne medzi mužmi a ženami, ktoré zobrazuje v maľbách. Zaujíma ju hlavne otvorenosť rodovej problematiky, participácia pohlaví pri nastavovaní podmienok v prežívaní / vnímaní vzťahu. Podstatná je pre ňu najmä irónia, tá zohráva dôležitú úlohu pri opätovnom upriamení pozornosti na nejakú problematiku a na spracovanie pocitov, ktoré s ňou súvisia. Potrebuje maľovať vyhrotené situácie a predostrieť ich pred ostatných, aby sa stali neprekonateľné aj pre nich.

Na obrázkoch a v maľbách zobrazuje niekedy až „pornografické“ príbehy, ktoré paroduje rôznymi spôsobmi. Niekedy až tak nežne, že divák zabudne na explicitnosť zobrazovania. Zaujímajú ju žensko-mužské vzťahy, ale aj ich zánik. V prenesenom zmysle naplnené i nenaplnené city, túžby a pôžitky hercov. Dvojznačnosťou maľby chce očistiť fyzickú túžbu, vášeň a chtíč. Týmto spôsobom chce divákom priblížiť zvláštne postavenie voyeurov, ktoré vyvolá viac otázok ako odpovedí.

Anna Mária priznáva, že objektom jej záujmu je žena, na ktorú je nazerané ako na objekt. Ako ženskú autorku ju priťahujú ženské figúry – telá, s ktorými sa (ne)prirodzene (ne)stotožňuje vďaka maľbe. Práve prostredníctvom nej sa pohráva s (cudzím) telom, ktoré sa stáva jej vlastným. Deformuje ho, naťahuje, zveličuje, trápi, ale aj adoruje – pričom sa práve takto snaží vyrovnať s jeho (vlastnou) ženskosťou.

Jej maľba je skoro až insitná, na spôsob neodadaizmu. Zvyčajne pracuje s linkou, farebná modulácia je potlačená, prevládajú kolážové kompozičné postupy s prvkami surrealizmu a svojského fantaskna. Dosahuje tým zvláštny efekt, keď námety, hoci nepochybne vulgárne explicitné, transformuje do iných polôh.

Jedným z prvých rezonujúcich projektov v tvorbe Anny Márie je jej bakalársky projekt. Veta v znení „mala by sa častejšie usmievať ”, pre Annu Máriu predstavuje gro tej najstereotypnejšej vety, s akou sa asi každá žena za svoj mladý život stretne. Skutočná banalita, ktorá Annu Máriu hnevá, je zároveň aj hlbším problémom prežívajúcich klišé, zdôrazňujúcich sociálne, vykonštruované požiadavky, či nároky na ženy. Je si vedomá aj toho, že spôsob zobrazovania ženských figúr je v jej tvorbe sám o sebe značnou iróniu, nejednoznačnosť situácii v eroticko-banálne ladených momentoch sa nevymedzuje od marginalizácie postavenia žien v kultúrnej alebo súkromnej sfére. A to je podstatné, pretože ony na ten zdeformovaný problém ukazujú, námety ktoré zachytáva sú odrazom toho, čo ju irituje, toho čo ju zároveň nadchýňa, čo ju núti zamýšľať sa nad nimi. Ambivalencia prístupu zodpovedá absurdnej linke vystihujúcej akýkoľvek pokus o podstatu toho, čo chce opísať. Dôležitou črtou v maľbách je humor, jeho balanc na rozmedzí jemnosti a trápnosti. Na vznikajúcich plátnach pracovala s vymedzením časovej zasadenosti – tu a teraz, a teda so súčasnosťou.

Výstava „Je stratená“, bola prvou samostatnou výstavou Anny Márie Beňovej. „“La Femme ñ’existe pas“. Žena neexistuje. Táto neexistencia je v ďalšej vete znovu popisovaná ako „istá traumatická nemožnosť“ a začína tu byť jasné, že traumatická je práve neexistencia ženy, tj. skutočnosť jej kastrácie. Je to „istá trhlina, ktorá nemôže byť symbolizovaná“. Mohli by sme sa určite pýtať, prečo rozprava o kastrácii ženy musí skončiť tu. Ide o nutnú hranicu diskurzu, alebo je naň táto hranica uvalená, aby sa predišlo istému hrozivému súboru dôsledkov? A pokiaľ človek ohľadom tohto nutného obmedzenia položí nejakú otázku, stane sa nevedomky sám hrozbou kastrácie? Lebo podľa tejto logiky sa zdá, že keby žena existovala, mohla by existovať len preto, aby kastrovala.” (– Judith Butler, Závažná těla). V projekte Je stratená (kurátor Matúš Novosad) sú námetom obrazov Anny Márie fotografie zachytené fotopascou. Svojím spôsobom nereálne fotografie, či snímky niečoho, čo ľudské oko nikdy „ne(u)vidí“. Navyše pridáva i osobitý performatívny rozmer. Nahé telá figurantiek náhodne zachytených v pasci. Nočné snímky pripomínajú lesnej zvery, ktorých strnulý výraz, či „prepálené“ oči pôsobia smutno, zraniteľne, ba až hrozivo. S týmto východzím fotografickým materiálom pracuje podobne ako so snímkami nájdenými na internete. Len farebnosť je prirodzene utlmenejšia a chýbajú rôzne kolážové vsuvky.

„Oh my God, she got the power. Well, look at her, she got the power“ vo White & Weiss Gallery bola spoločnou výstavou autoriek a autora Anny Márie Beňovej, Dajany Hroššovej, Pauly Gogoly, Miry Haberernovej-Trančíkovej a Juraja Černáka. Výstava predstavuje debutový kurátorský projekt výtvarníka Andreja Dúbravského. Názov výstavy je odvodený od textu piesne Mother’s Daughter od americkej speváčky Miley Cyrus, ktorá je akousi nedávnou (2019) hymnou silných žien. Aktívneho používateľa sociálnych sietí Dúbravského zaujali instagramové prezentácie najmladšej generácie maliarok a maliarov. Jeho projekt si kladie otázku, čo sa stane s umením, keď sa zvesí z instagramového feedu a zavesí do kamennej galérie. Ustojí to? Výber autoriek a autora na túto výstavu nie je náhodný. Autor a autorky z tejto výstavy, tvoriaci v turbulentnom období striedania vĺn pandémie, fake news a v posledných mesiacoch aj všadeprítomných záberov z vojny, vo svojej tvorbe prezentujú svoj vlastný osobný príbeh, (nielen) vlastnú telesnosť a sexualitu a možno aj spiritualitu a rodinné traumy.

Anna Mária sa dostala aj do výberu finalistiek a finalistov v súťaži Maľba roka 2021, ktorú organizuje Nadácia VUB. Anna Mária v diele Stret záujmov pretavila jej, už vyššie spomínané, východiská. Prostredníctvom maľby personifikovala ženské a mužské vzťahy do postáv psa a mačky. Skúma ich povahu, spochybňuje „klasickú“ rovnosť pohlaví, naznačuje výmenu rolí – mužský element je zachytený skôr v pasívnej polohe. Nechá nás tápať – prežívať triádu podľa vlastných preferencií. Anna Mária Beňová vo svojej tvorbe hľadá hranice, ktoré telo v maľbe ešte znesie (a teda to, čo znesie aj ona sama). Často pracuje s výjavmi, ktoré si vyberá z pornografických stránok – podivnosti však nerieši pre sexuálne pnutie či oslavu telesnosti. Jej motivácie sú oveľa hlbšie, skôr bolestivé ako roztopašné. Zaujímajú ju pocity, túžby a rozkoše – skúma ich vznik, podivné trvanie, ale aj zánik. Absurdita banálnosti sveta porna je zvláštne konfrontovaná so silným emočným prežívaním. Čo je viac?

The mediumm is the message je kurátorským projektom, ktorý sleduje vzájomnú komunikáciu tvorby dvoch súčasných autoriek Zuzany Svatik a Anny Márie Beňovej. Typické charakteristické črty pre obe autorky sú ironizácia, dynamickosť, dejovosť, tematické zameranie, prepájanie znakového a obrazového materiálu a sú ich komunikačným prepojením, ktoré môžeme na výstave sledovať. Kurátorský koncept je výberom starších i novších diel, ktorý sleduje dynamiku, vzájomné nadväzovanie a nepriamu komunikáciu autoriek. Presun do online priestoru a vyprázdnenosť doby je reakcia maľby The mediumm is the message Anny Márie Beňovej. Jej (ne)kritický pohľad na selfies s „hlbokými“ citáciami s gramatickými chybami a preklepmi si prisvojila a vytvorila vlastný autoportrét, selfie v maliarskom prevedení. Dôležitým aspektom sa stáva (seba)ironizácia a zdvojovanie písmena „m”, ktoré je zámerným gramatickým fuck-upom. Textovým prisvojením si je The medium is the message výrok Marshalla McLuhana zo 60-tych rokov, ktorý odkazuje k vtedajším novým technológiám 20. storočia. Autor chápe médium ako nástroj, extenziu zmyslových orgánov a funkcií človeka, pričom médiá skrz formu modifikujú spôsob vnímania a zdieľania. Možno v tejto rovine by sa dali súčasné sociálne siete chápať ako extenzia funkcií človeka, ktoré modifikujú spôsob vnímania. Nie je v konečnom dôsledku „Tinder“ a iné sociálne siete extenziou nás a toho čo chceme, aby ľudia videli? (– Katarína Jankechová, kurátorka výstavy).

1 2 ... 5 ►